hlboko,
vyrezal som si oko.
Teraz plačem stále,
už netancujem, už nespievam,
len prizerám sa na bále
a pomaličky umieram...
Vnútorne...
"No výborne."
Mädlil si Satan ruky;
vzplanul popol rovnozvuký,
do uší sa rozozneli luky,
do duší sa prikrádali.
Vreckovkou si utieram
to,
čo ešte zostalo.
Pomaličky nalievam,
do seba - cez zrkadlo -
čo chcem, aby ma napadlo.
Zostala mi v ruke voda,
už viac nedá,
už viac nepoddá;
a kde vlastne ruka je? Kto odhrnie záveje?
Plačem stále a krv steká,
tmavá noc sa s dňom preteká...
Zívam nudou,
krivím tvár,
bolesť pichá:
"JE
TO
DAR!"
Moja pýcha so mnou mätie,
pohadzuje si ma - ako smetie,
ktoré nik už nevymetie;
veď duše,
tie
sú len naše zákutie.
Bolí ma vnútro, každý kus,
vravel som si: "Len to skús..."
Slová silné, myšlienka vrtká,
odvaha - však - na úrovni nadzemného krtka.
Oči štípu, duša tiež, zguľatel som ako jež.
Listy lesa prikryli všetky moje omyly.
Dážď a vietor umyli...
Všetko,
a tak sme stratili
naše chvíle, čo patrili
len tebe
a mne.
Ja priznám to tu úprimne.
Plačem stále a krv steká,
kedy príde: Heuréka?
Kdesi vnútri, hlboko, súperím s vojnou rokov.
Tanec som už ovládol,
ťahám sa
k nim,
k ním nadol.
Vlastne...
Iba padám.
Aj keď...
Teraz azda, hádam by som mohol...
Stále však nič.
"Ty had jeden! Syč!"
Ležím vo svojej kaluži:
"Áno...
Aj ty ma len využi..."
Pradie sieť, sieť plnú lží,
kým po inom nezatúži...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Páči sa celkovo.