Vystúpil som z vlaku. Vonku mínus trinásť stupňov Celzia - alebo osem-celých-šesť stupňov Fahrenheita, ak to číta niekto z Ameriky, Belize alebo Portorika - inými slovami: Dosť zima. Hodil som si batoh na plecia a vybral sa smerom k môjmu prenajatému bytu. Po pätnástich minútach, normálne trvá cesta desať, teraz ale fúkal protivietor, som celý premrznutý došiel pred vchodové dvere s ošľahaným ksichtom do červena z tej fujavice. Zamknuté. Logické, keďže nikto nie je doma. Siaham do pravého vrecka, kde vždy odpočívajú moje kľúče... Možno som to prehnal s tým použitím výrazu "vždy," pretože tentokrát tam neboli... No nič to, môj systolický krvný tlak rázom postúpil nad hodnotu stoštyridsať a diastolický prešiel aspoň cez deväťdesiat. Ahoj hypertenzia. Vyťahujem mobil. Vybitý. Hypertenzia dva, ja nula. Otočil som sa chrtom k dverám a pozerám na vežu svätého Adolfa z Tecklenburgu, ktorý mi ukazuje koľko je hodín. Štvrť na dvanásť (p.m. [t.j. v noci {pre ne-anglo-hovoriacich}]). Skvele.
Idem smerom na Námestie nesnázích. Vidím, ako kráča okolo párik. Prichádzam k nim a pýtam sa: "Dobrý večer, volám sa Cecil a neuveríte, ale práve som prišiel vlakom, nie, nepozerajte tak, nechcem žiadne peniaze ani nič podobné. Nemohli by ste mi na chvíľu požičať mobil, aby som si zavolal? Môj sa totiž vybil a zabudol som si kľúče od domu, tak sa nemám ako dostať domov."
- "Ahoj. No jasne. Kľudne si zavolaj, len dúfam, že si pamätáš číslo. Mimochodom, ja som Filoména a toto je Sandokán."
- "Čau, teší ma." Povedal Sando a podáva mi svoj mobil.
- "Ďakujem." Pozerám naň ako autista - na mobil - snažím sa tak spomenúť si na Rastafove číslo. 555-4357. Vďaka Adolf, pomyslel som si, cítiac podporu spoza môjho chrbta.
Zvoní.
Zvoní.
Zvoní.
Zvoní...
Zvoní...
Ty vole, nehovor mi, že spíš. Takto skoro si nešiel snáď nikdy spať.
Zvoní.
Zvo.. "Bratm."
- "Odkiaľ vieš, že volám ja?"
- "Neviem, tipol som si."
- "Počuj, nemám kľúče od domu, môžem dojsť k tebe? Ale vybil sa mi aj mobil, takže mi budeš musieť prísť otvoriť, asi tak o desať minút," nemá zvonček a medzi obývačkou a dverami je jedno celé poschodie, ktoré je rozostavané, takže klopanie nepočuje, "je tvoja krátkodobá pamäť v takom stave, aby stihla poňať všetky tieto informácie?" Pozrel som sa na úsmevy Filky a Sanďa a žmurkol som na nich, teda viac smerom na Filku.
- "Jasne. O desať minút. Žiaden problém."
- "Ale vieš koľko je to desať minút, áno?!"
- "Hej. Hej!"
- "Aké máš hodinky?"
- "No veď Emporia z toho Nemecka, ne."
- "Ok, ja len či nemáš digitálky. Desať minút; to je, keď tá veľká ručička prejde o dve tie čísielka, áno? Nie, keď prejde o šesť alebo osem! Jasné? Nechcem stáť v tej zime pred dverami."
- "Jasan. Čau, čakám." Zložil.
Vrátil som im mobil a poďakoval. Už som sa otáčal, keď začal zvoniť. "To bude asi on." Vraví Sandokán podávajúc mi telefón.
- "Ešte neprešlo desať minút..." S týmito slovami som sa ozval do telefónu.
- "Ne... ne... ja len, že som zabudol, že nie som doma. Sorry kámo, som vypečený jak hovädo."
- "Nevadí, niečo už vymyslím." Hypertenzia tri, ja nula.
- "Môžeš ísť s nami, ak chceš. Ideme do Opitého Izidora." Vraví Filoménka.
- "Nie, nebudem vás dvoch..."
- "Nie, nie, my nie sme párik, len kamaráti; ideme ešte za ďalšími. Veď poď s nami, môžeš potom prespať u mňa." Hypertenzia štyri, ja nula; ale snáď viete, ako to myslím teraz.
- "Fajn." Tak sme sa pobrali. Sandokán na mňa podozrivo zazrel. Dúfam, že nemá niekde doma zakrivenú šabľu.
Dorazili sme do podniku, pobudli tam asi štyri hodiny a pobrali sa každý svojou cestou. Veľa som toho nepopil, len pár pohárikov. Na moje prekvapenie, to boli celkom príjemne strávené hodiny. Spoznal som deväť nových ľudí a nie hocijakých. Boli to ľudia s ktorými sa dalo porozprávať o hocičom. Kráčam si cestou spolu s Filoménou osamote - tak spolu či osamote?! Konečne. Bolo s nimi fajn, ale zasa chcel som už ísť spať. "Máš priateľku?" Pýta sa ma. Nemyslel som Takto spať.
- "Nie." Bola moja svižná odpoveď. Myslel, bola moja podvedomá vnútorná odpoveď. Asi si viete predstaviť, ako to ďalej prebiehalo. Nebudem rozoberať detaily, keďže sa tento text dá čítať aj pred dvadsiatou druhou hodinou. Ráno sme si to zopakovali. Dvakrát. Naraňajkoval som sa, zatiaľ sa mi nabil mobil, vymenili sme si čísla - telefónne, tamtie ešte predtým - a pobral som sa preč. Zavolal som majiteľke domu, ktorá prišla s náhradnými kľúčmi.
Možno tak po šiestich týždňoch mi zavolala. Tešil som sa. "Ahoj, musíme sa porozprávať."
A
do
riti.
Hypertenzia päť, ja nula. Stretli sme sa a samozrejme, bola tehotná. "Vravela si, že berieš antikoncepciu."
- "Veď som aj brala, ale..."
- "Čo teraz, mami?"
Ezop (teda ponaučenie): Nezabúdaj si kľúče.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár