slečna Clotho sa oháňa,
vetrím Moirai trio.
Vidím ju, je ešte Panna,
kričím: "Amore mio,
con mi Dios."
Tu plameňom sa páli rana,
ktorá na dobytku skysne.
Ako listy,
prísne,
z kláštora mojej milej - postrádali ony dej.
Ony zvony. Pozri, zvoní! Zvonenie však nevidno...
Koleso sa točí, naťahuje sa lano;
stojíme si zoči-voči,
kričíš na mňa
a je ráno.
Čujem hlasy,
hlasy v hlave,
hlasy v hlave neprestajné,
tak zákerné a hravé,
prúdia vo mne,
tajne,
srdce však vraví: "Áno,
dopraj jej dobré ráno."
Stojíme ležmo
obaja.
Ja a ty,
len my d(i)v-a-ja,
otec Čas nás opája.
A preto sa strhla bitka, začala ju hlava:
"Ona je tak plytká,
ešte s tebou máva!"
Blázonko je moje meno,
so stonkou pretínam rieku,
plnú lásky oblepenou,
rie(d)ku(,) plytkú, rieku hlienov,
kypiac na súš
bielou penou
a vôňou tvojou
omámenou;
snažím sa zabiť.
Dvoje duše spojené,
kričíme,
zastavené slovom: "Nie!"
Zabiť čas.
Aby som pocítil...
Aspoň raz.
Aké je to nežiť
v nás,
lež v objatí
cítiť príchod spás(y)
a nebeské oblaky krás (i)
dokonania
nášho milovania.
Kedy zisťuje či má ťa rada,
až potom ju to láka,
vyletela holubica
do vnútorného saka.
Do milovania strmých pádov,
v plytkej rieke vodných h(r)adov,
pod lanom s drevenou (k/v)ládou
uviaznuť.
Uviaznuť s motýlikom
a nevedieť
už
o
nikom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár