"Vecne." odpovedala na moju otázku.
- "Teda, nie objektívne?"
- "Nie. To ti ide až príliš dobre. Nevieš to trošku zosobniť?"
- "Povedala si vecne..." Na moment som sa zastavil, pretože som vedel, čo bude nasledovať. "...Nie osobne."
- "Nebuď taký... Ani neviem, ako to povedať!" A ani som jej nechcel hovoriť, aké oslovenie napadlo prvé mne. "Abstraktný?!"
To ty nebuď tak materialistická - by bola moja odpoveď, keby som videl ten odraz. Ale vtedy som ho nevidel. Raz, keď od týchto vecí naberieme odstup, stúpne nám to do hlavy. Vtedy snáď pochopíme.
Lenže ja som sa zastavil.
- "...Myslel som, že to chceš takto." Pokračoval som v tom, v čom som začal.
- "Potom asi radšej nemysli." Vlastne tiež nevedela, ako to povedať.
Dal som jej ďalšiu šancu.
- "...Prečo si to potom povedala?" Nič lepšie sa asi nedalo vymyslieť.
- "Možno som sa len zle vyjadrila. Pozri, ak mi to nechceš povedať, tak nemusíš." Zbožňujem tento typ interpretácie. Vtedy sa cítim naozaj pri živote. Ten pocit búriaceho sa srdca, takto precítený cez opretie lakťa na parapete.
- "Dobre."
- "Dobre, čo?" Hej. Vedel som, že sa naštve. Je to ako pri väčšine vecí. Nie je nad vzájomný súlad pocitov.
- "Dobré vedieť, že ti to nemusím povedať. Tým pádom to považujem za vybavené." Položil som obe ruky na parapetu a zhlboka sa nadýchol, aby som tak prinútil aspoň trochu pozitívnej energie mojím smerom.
Vánok odvial všetky starosti a zavládlo ticho.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
piotra
29. 8.augusta 2017 21:55
Vitaj : )
Napíš svoj komentár