Dusím sa a chce sa mi zvracať. Potlačím pudy farbivami a sladidlami. Po chvíli sa mi dostáva zadosťučinenia za môj prečin. Zhrešil som a bol som odmenený. Takto to - vraj - nemá fungovať, žiaľ stále to tak bolo. Ilúzotvorne vytesané kamene na tom nič nezmenia.
Moje telo rezignuje. Defenestruje všetko dobré od chrbta smerom hore, až končí hlavou a vystrelením tisícov imaginárnych bolestí. Neznesiteľný pocit. Klesám na zem... Izolujem sa, aby som sa zregeneroval.
Pozoroval som plamene, ako ku mne prehovára samotný diabol. Stagnujúc nečinne, prikladal som k jeho hnevu; jeho ruky, štekliac moje úmysly, ku mne prehovárali posunkovou rečou. Ukázal mi nové obzory, zoznámil s poznaným, ale tak trochu inak, dal najavo, že všetko má aj druhú stranu, ktorú musíme najprv otočiť, aby sme sa k nej dostali.
Zlepšil mi môj sluch, pretože počujem, čo som doteraz prehliadol; zlepšil mi môj zrak, pretože vidím, čo som vidieť mal. Všetko prichádza a odchádza, lenže za príchod a vstup sa zvyčajne platí, a tak som zaplatil aj ja. Dlho som však váhal, až napokon som si povedal, prečo nie. Som tvor odjakživa objaviteľský, prečo potláčať prirodzenosť.
Narastajúce obrazy tvoria komiks... Stránky života, ktoré netreba nasliniť, obrátia sa aj samé. Pozorujúc Abyss kráčam po jeho rovine a vnáram sa do krajiny.
Som ticho.
Okolo mňa je rozruch a život. Vo mne je pokoj a kľud. Absorbujem. Avšak okolie je proti. Nezdieľa môj názor. Cítim ich vibrácie. Nechce pripustiť tento stav. Ibaže na okolí nezáleží, jeho odraz sa dokáže preformovať tak, ako to mne vyhovuje, práve preto ten rozruch.
Pantomíma. Hra s tieňom. Všetci žasnú, ja tvorím. Úsmevy, ohromenie, debata, ohováranie, závisť. Dve strany...
Dostavil sa obdiv. Neverí nikto, a predsa má pred sebou prestretý obrus s kopou cínového a dreveného riadu a jedla. Nik nie je hladný, iba ja. Všetci jedia, len ja nie. Únava zmorila námorníkov, kapitán zostal na stráži. More ho plieska do chrbta, do tváre; oheň páli na krku a na rukách.
Zisťujem, že Čas má čas a nedáva si načas. Otočíme to a zistíme, že ja si nechávam priestor pre realizáciu. Či?
Hnev je potlačený, zlosť je neprítomná. Mátoha sa kníše alebo posedáva len tak, pretože sa nedokáže postaviť a stáť na jednom mieste bez nepohodlia. Mlčím. Som vyzvaný. Odpoviem. Som odpísaný. Tak čo mám robiť?
Mlčím... Mám radšej výzvy.
Je noc.
Nasledujúca
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár