Žmuchtlal si spodnú peru, krivil si chrbticu, pozeral do hmly. Vietor jemne pofukoval; vonku i vo vnútri. Za oknom bola vinná matka príroda, pred oknom bol vinný teplý výdych pľúc, vínny memoár predošlých dní zotrval na pamäti. Sprievodnú hudbu momentu ticha dodával pán Kyselín Žalúdok, v hrdle neprehltnuteľný svrabľavec. Po zoradenom pluku škridlí na bojovom poli padala smršť mokrých projektilov, ktorá bubnovala na ústup. Ony však neustupovali.

Plamenný kruh.
Vedľa neho ďalší.
Plamenná osmička,
nekonečno, čo stráži.

Popri zoradenej línii sklenených nádob, plnených vínnou vinou, sa prechádzal majestátne generál. Zoradil ich a zneužil hlava-nehlava. Po dokonanom boji mal pocit prehry, keďže boli zdolaní všetci jeho vojaci. Jeden po druhom; jeho vlastnou rukou.
Z toľkého bubnovania ho teraz bolí hlava, a predsa sa znova pustí do boja, ak bude musieť, pretože odolať zvodnosti, tej panej ženského rodu, skloňovaného podľa vzoru, ktorý musel obetovať aj samotný Adam, je márne.

A tak sa stal márnotratným synom...

Hodil by som lano si,
avšak... Neviem... Akosi...
Anjel môj, nado mnou bdie
a vraví neustále:
"Nie, nie, nie, nie, nie a nie!"
A preto hodí lano mi
a ja sa štverám po zemi.

Hľadí(m) do hmly a hľa, hmla pomaly ustupuje. Má(m) rád hmlu, ale tá sa nemôže vytvárať donekonečna.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
azel  27. 10. 2012 17:10
Troška záhadný blog, či ten patrí do záchoda, preto je taký, hej?
2 
fotka
piotra  27. 10. 2012 23:38
(ne)slušný.
Napíš svoj komentár