Prebudilo ma praskanie dreva všade navôkol. Zodvihol som hlavu položenú na ľavej ruke a tú zasa na pravej zo stola. Strop nado mnou pukal. Pozrel som napravo na vyprázdnený, jeden a pol litrový čajník kedysi zeleného čaja, zlikvidovaného behom posledných päťdesiatich minút. "No dobre a teraz čo." Opýtal som sa jej. Neodpovedala. Ako by aj mohla. Ležala tam bezvládne vyčerpaná na posteli.

Prečo som ja bol za stolom na stoličke a ona tam? Prekvapilo a hnevalo ma to. Neviem prečo. Videl som kalne i hmlisto, bolelo ma líce, necítil som si ruku. Dúfam, že sa jej nič nestalo.

Opäť to drevo; vŕzgajúc. Počul som, ako sa ktosi prechádza chvíľu ponad mňa o poschodie vyššie a potom prešiel do vedľajšej izby. Nemal by tu byť nikto. Len ja a ona. Začínal som mať obavy.

Sadol som si na posteľ vedľa nej, ale nechcel som ju zobudiť. Len by som ju zbytočne vystrašil. Nechal som ju na pokoji a rozmýšľal čo urobiť. Pri nej mi to šlo oveľa lepšie.
Dotkol som sa jej vlasov a zvuky v tom momente stíchli; pobozkal som ju na líce, potom na čelo, pohladil som ju a postavil sa, pekne pomaly. Znova tie zvuky.

Otvoril som dvere, v hneve, ale nikto tam nebol. Asi je už hore. Zabuchol som od zlosti a zobudil som ju. Vyskočila z postele a vbehla do mňa. Priamo do mňa.

Sadol som si, znova obdarený Inšpiráciou a dal pánovi Rušivému Elementovi zbohom...
Už som nepočul žiadne praskanie.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár