Je tma a moja mapa sú lampy v parku, ktorým sa terigám. Pekne za sebou ako kačičky za mamkou Káč. Topánky ma tlačia, svoje letné som zahodil, roztrhala sa podrážka, a tak doslúžili po pár rokoch. Po pár rokoch alebo aj skôr, vlastne zahadzujem všetko. Živé; neživé. S citom; bezcitne. Anaideia.
Je mi zima, som celý rozhorúčený. Moje kríže ďakujú Vetru a zajtra, nanajvýš pozajtra, mi poďakujú moje nervové zakončenia, lebo už z toho budú na nervy. Quasimodo.
Zápas som zasa prehral. Po stave 6:3 a 3:1 - prišli ďalší, pustili sme ich, stále to preženieme s rozcvičkou, nech máme dve hodiny alebo tri, a potom je málo času - by som sa mal cítiť ako víťaz; žiaľ, nie je to tak. To Podanie je hrozné, jediné, čo môžem vychváliť je môj return a volej aj to len, obe, z backhandu; vtedy to človek nečaká a ja som dobrý v tom, že každého časom včasne a aj v nečase prekvapím. Ako výročie chlapa.
Chodník. Dvere. Schody. Dvere. Sprcha. Dvere. Posteľ. Okno. Zaspávam. Šípková Ruženka.
Aspoň, že nezvyknem zahrávať veci do autu... Mal som sen:
Stojím na asi stopäťdesiat metrov hnedo-sivej hore, posiatej do jednej tretiny z vrchu hory smrekovými stromami. Som tesne pod nimi a močím smerom dole, pričom sa spúšťa Lavína kameňov a hliny dolu. Potom prídu nejakí starí chlapi a začnú vrieskať, čo to robím; tak začnem utekať po strane smerom doľava k nim, lebo vpravo je zrazu pustatina, až kým neutečiem medzi dubové chatky, kde narazím na sivý, bezduchý, betónový chodník a na ňom si začnem vyberať z úst kokosovník, taký ten červeno-modro-biely, ktorý robieva sestra mojej mamy na sviatky. Keď tie kúsky dosiahnu už asi tak dvojciferný počet objavovania sa v mojich ústach, za zhnuseného sprievodu vyberania pravým ukazovákom, potom hodenia na zem, tak sa, konečne, prebúdzam. Chaos; v mojom živote. Chce sa mi zvracať. Presný fyzikálno-chemicko-biologický zákon v mojom tele. Vesmír.
A sieťka je vždy privysoko... A nik ma nepobozkal...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
owad
28. 9.sept. 2012 10:55
metamorfózy.
Napíš svoj komentár