Naše vlastné chyby nás zaodeli do čiernych šiat utkaných láskou. Pre pohreb? Nie. My sme už pochovaní. Naše duše sa rozdelili. Nie sú si súdené, nezapúadajú do seba. Tmavý opar hlbokého odstupu halí naše telá, slová sú síce kompletné, ale vnútro je rozpadnuté na tisícky kúskov. Každý z nich je pánom jedného hlbokého pohľadu, dlhého bozku, alebo jemného pohladenia. Z naších hláv však už zmizla koruna odvahy, skvie sa na vlasoch vrahov a zlodejov.
Prečo ale? Pretože nekonečný kruh želaní sa roztrhol s našimi srdcami. Pár slov rozorvalo aj posledný kúsok žiariacej, jasno žltej predstavy o nás.
Dnes len sedíme, ďaleko od seba, spútaný putami minulosti, hľadiac na modré nebo a hľadajúc v ňom aspoň nejakú odpoveď...
Ale načo? Minulosť je prepísaná dlhými prstami zákerného času a budúcnosť je odetá v hlbokom tajomne...
…Možno si ma ešte nádješ, možno v hustom tmavom lese spomienok ešte raz začujem tvoj hlas…
Chýbaš mi…
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár