Splietla som sa
a teraz neviem, ako to oželieť.
Prepáč mi, ale nemôžem byť perfektná.
Nikdy som nebola,
a ani nemôžem byť.
Stratila som samú seba.
A teraz hľadám zahodené.
Pátram pod lupou spomienok.
Splavujem rieky myšlienok.
Lietam nad hájmi smútku
a plačem nad neprávosťou nás, ľudí.
Trhám kvety krásy.
Pijem z pohára sily.
Vraciam sa v čase,
neviem Ťa ale nikde nájsť.
Chýbaš mi...
Alebo nie?
Obaja sme figúrkami života.
Naše meče sa stretli, bojovali sme.
Raz za seba a potom proti sebe.
Raz za ľudí a raz za city.
Raz za bozk, potom za hádku.
Nakoniec si mi však hodil papier nenávisti rovno do tváre.
Prešiel si cez cestu,
ale neobzrel si sa.
Ani naľavo, ani napravo.
Neotočil si sa, nezamával si.
Mám chuť povedať: "Zaplatíš! "
Ale nie. Viem, nie je to správne.
A preto:
Krv nechávam pulzovať v žilách.
Šnúrky na topánkach nejdem rozviazať.
Vodu už nechcem vyliať z pohára
a jeho hrdlo nechcem ani preliať.
Nechcem vyhodiť lásku, ako obal hnevu.
Nechystám sa skočiť do červenej vody sfarbenej od tmavej krvi,
ani ty nechceš vkročiť do mokrého betónu na mestskom chodníku a zanechať v ňom stopu.
Ale chlapče, poviem Ti, vkročil si do môjho srdca
a táto stopa tak ľahko nevymizne...
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lucy25
19. 4.apríla 2009 17:40
tak to je ozaj pekne
Napíš svoj komentár