Žalúdok jej zvieralo už odvčera a keď počula z diaľky veľké kroky ozývajúce sa medzi úzkou ulicou mesta, vo vedomí, že sú Paľove, dala by aj ruku do ohňa za to, že jej srdce vynechalo minimálne jeden úder. Potom sa prudko rozbúšilo, ako keď hrá nejaký starý náčelník kmeňa z hlbokej džungle na bubny. V ostrovčeku svetla, ktoré vrhá pouličná lampa sa z tmy vynorila Paľova tvár. Bledé vlasy farby pšenice mu lietali v jemnom vetre večera a keď sa mu pozrela do očí, zbadala v nich strach, odstup, ľútosť a čiastočne i prekvapenie. Keď Paľo prišiel až k nej, bez slov ju chytil za ruku a v jeho očiach sa zaskveli slzy, ktoré len – len držal na krajíčku.
„Nie!“ prestrašeným hlasom zašepkala Simona.
“Je mi to ľúto..“ Úprimný tón sa zatriasol v Paľových hlasivkách.
Slané slzy zaliali Simonine oči, ktoré sčerveneli. Bez vysvetlenia sa rozbehla alejou starých pokyvujúcich sa stromov, pomedzi ktoré sa cestou striedajú bledožlté lúče slabého svetla s čiernym temnom tmavého podvečera. Prekvapený Paľo na ňu z diaľky pozeral, ale zostal nehybne stáť, pretože vedel, že nemá význam sa bezhlavo rozbehnúť za ňou, tak len klesol na kamenný múrik a ustarostenú tvár si zaboril do vlhkých dlaní.
O chvíľu Simonine členky šteklili steblá vlhkej trávy na mohutnom kopci nad jej rodným mestom. Nepočula nič, iba svoj vlastný prerývaný dych, šušťanie jesenného vetra zapierajúce sa o farebné listy starých stromov a húkanie policajných sirén dolu v tmavom meste. V rozbúrenej mysli jej vírili tisíce otázok a najväčšiemu steblu trávy, ktoré vytŕčalo spomedzi ostatné vyštekla:
„Prečo? Čo sa stalo? Čo som....?“ Nedopovedala keď v tom jej srdce opäť vynechalo pár úderov. „Ja....ja som mu ani nestihla povedať... Ľúbim...“ Vysúkala zo seba a v tom sa jej opäť zatriasla brada s jemnou jamkou... Spolu s ním zomrela aj časť z jej roztrhaného srdca...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár