„ Čo to...?“ Ešte v slnečnej eufórii mrmlem svojmu bruchu.
Keď mi konečne spred očí mizne to prílišné svetlo, s údivom sa staviam na moje vysilené a unavené nohy. V hypnóze blížiaceho sa úpalu hľadím okolo seba a sánka mi div nespadne. Predo mnou sú palmy vysychajúce pod ťažobou tepla, vpravo a vľavo je len nekonečná aleja piesku ligotajúceho sa pod dotykmi slnečných lúčov.
„A za mnou? Za mnou je voda...veľa vody...“ Otupeným hlasom zo seba súkam škôlkarskú odpoveď, až sa za ňu sama hanbím, aj keď viem, že ma nikto nepočul, a že tu pravdepodobne ani nik nie je.
„Ja...kde som to? KDE SOM TO??? Toto sa ani trochu nepodobá na zeleň našej záhrady. Veď ja...ja som na nejakom ostrove... okolo voda a...a...“ So zimomriavkami na chrbte a prestrašeným hlasom hovorím.
„Toto nemôže byť pravda, je to sen...
Ale dosť strašný sen...Ale keď...vyzerá to tak skutočne...
„Už viem.“ Celou silou sa štípem do stehna. „Au!“ revem na celú túto pevninu, či ako to mám nazvať. „Toto je naozaj pravda! Ale ako je to možné? Čo sa vlastne stalo?“ Lovím v pamäti, ale nič ma nenapadá...“No, kašlem na to, veď je tu celkom pekne, a toto je určite len nejaký žart mojich rodičov, alebo čo..., nič nie je také čierne ako sa zdá...“ hovorím si a s týmto presvedčením isto kráčam ďalej do splete kokosových paliem a lián.
Rozpustené vlasy mi morský ostrý vietor vháňa do očí a ja prechádzam okolo stromov, ktoré mohutnosťou kmeňov odkazujú na svoju starobu. Kráčam stále strmším kopcom a i napriek tieňu stromov mi neďaleké slnko reže oči, ktoré sú už úplne vysilené. Mám chuť zavrieť ich a poddať sa sladkému svetu snov. Ale ja z únavou kráčam stále ďalej a ďalej do neznáma, ale to si neuvedomujem. Uvažujem o tom, čo sa môže nachádzať za týmto zjavne nekonečným pralesom... Môže sa tu skrývať akýsi stratený domorodý kmeň, ktorý sa v útočišti stromov snaží schovať pred civilizáciou...Rozmýšľam o takýchto primitívnych možnostiach a ešte stále sa predieram hustým labyrintom starobylého rastlinstva.
Už kráčam asi hodinu a pol a ticho prírody ruší len občasné šušťanie krovia, ktorým hýbe vietor a môj prerývaný dych, až naraz, keď sa predieram poslednou desiatkou zradných stromov, vidím pred sebou malú krásnu čistinku, pre tropický ostrov takmer nemožnú. Je veľmi priestranná a v jej strede sa pod ochrannými krídlami mohutného banánovníka ukrýva malé jazierko, ktoré je jediným zdrojom pitnej vody na ostrove. Víťazoslávne si k nemu kľakám a do vysušených dlaní naberám priezračnú vodu.
Plnými dúškami vychutnávam jej sviežosť, ale keď sa pozerám pred seba, bezchybný výhľad mi ruší palma, na prvý pohľad najstaršia spomedzi tých, čo som doteraz videla, jediná na tejto priehľadnej čistinke. Zrak mi však padá na jej kmeň, kmeň ošľahaný ostrým vetrom. Z diaľky tam vidím akýsi...čo to tam...nápis??? Čo by na palme hľadal akýsi nápis? S presvedčením, že je to hlúposť, avšak so zvedavosťou kráčam k nemu. Moje oči prechádzajú po nápise a prsty ho kontrolujú hmatom. „Veď to je runový nápis!“ tajomne šepkám palme a so zatajeným dychom si ho prezerám. „Runy poznám...Zaujímajú ma staré písma, a tak z nich viem trochu prečítať... „ uvažujem a púšťam sa do ich lúštenia. Je asi desaťpísmenový, ale ja viem prečítať len päť znakov. „Prvý má tvar ix a znamená slovo obrovský, vravím zo zimomriavkami na chrbte. Druhý, čo viem rozlúštiť je vlastne ef s menšou prvou čiarkou a znamená bohatstvo. Tretí, ako nejaký mostík značí odvahu, štvrtý, šípka smerom hore hovorí o zodpovednosti a piaty, rybka otočená smerom dohora s nedokončeným chvostom znamená dedičstvo. Obrovský, bohatstvo, odvaha, zodpovednosť a dedičstvo. Čo to znamená?“ Budí sa vo mne hľadačský inštinkt. „Keby viem rozlúštiť tých päť zvyšných rún, možno porozumiem...Možno...možno...veď to je jasné! Že ma to hneď nenapadlo! Týchto päť slov znamená v runách jediné...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár