S tEbOu? ? Už NiE...

„Je koniec! “ Pokojne zašepkala jeho fotke. Tej, na ktorej mal tú otrasnú čiapku. Takmer vražedným pohľadom sledovala drsné kontúry zapaľovača. Potom jej oči stúpli k fotke. Keby sa na ňu pozerala ešte chvíľu, k jej zapáleniu by nepotrebovala oheň. Spálila by ju vlastnými zrenicami. Určite. Ona sa však rozhodla pre pozemský spôsob ničenia. V duchu chválila tých, čo objavili zázrak blčiacich žltých plameňov hltajúcich všetko živé. Nenásytných. Nemilosrdných. A neúprosných.

Zapaľovaču dodala život a tá škaredá čiapka bola... mŕtva. Spálená. Zabudnutá. Zničená. Zhrýzli ju a potrhali blčiace vlky ohňa. Aj s ním.

Vyzeralo to, akoby sa oddávala woodu rituálom. Keby do izby teraz vkročil jej malý brat, s krikom by utekal čo najďalej od sestry, čarodejnice, bosorky... Nazvite ju ako chcete.

V miestnosti bolo zhasnuté, jedine zapaľovač premáhal hltajúcu tmu. Ona sedela na posteli v tureckom sede a tmavé vlasy jej šteklili krk. Hlboké orieškové oči sa poddávali svetlu plameňa a pery mala skrivené do zvláštnej úškľabky.

Rozhorúčený popol padal do misky s chladnou vodou. Tá hasila spomienky. Plač. Smútok. Plával v nej a zafarboval ju načierno. Plával v nej tak pomaly, že v jej hlave stihli zahrmieť všetky blesky jeho tváre...rúk...pier... Ale už nevyronila ani jednu slzu. Ani najmenšiu. Ešte by si rozmazala maskaru. Pousmiala sa nad touto myšlienkou a s chladnou ľahostajnosťou, s tak chladnou, že by ňou mohla zamraziť svoje vnútro, srdce, v ktorom sa snažila potlačiť zvyšky lásky. Potrhaný, odpad jej citu k nemu.

Keď v tme odložila misku, ešte hodnú chvíľu hľadela do zeme, akoby sa v nej pokúšala vyhrabať dieru, do ktorej by to všetko zahrabala. Všetko, čo sa stalo, čo bolo, každý pohľad, spomienku, všetko. Keď však precitla, opatrne zažala svetlo. Bolo ostré a rezalo jej oči ako nožmi, do krvi.

S ovisnutými rukami prešla k rádiu, ktoré zapla jemným pohybom krehkej ruky. Dúha rôznorodých tónov veselej piesne sa jej ryla do vedomia. Cítila, že známy song berie do ruky gumu a prepisuje atramentové slová lásky na vety slobody. Vety... Hlavné, vedľajšie, oznamovacie i rozkazovacie, rozvité a jednoduché. S rukou na rádiu sa usmiala na ružový kvet zasadený v kvetináči. Prudkým pohybom schytila gumičku na chvoste a ešte prudkejším ju potiahla a hodila na zem. Prešla si po vlasoch. Cítila ich jemnosť a ľahučkú ovocnú vôňu. Predklonila sa a rozstrapatila si ich. Potom sa narovnala a pozrela sa do zrkadla. Páperová ofina jej šibalský padala do očí.

Mohutnému starodávnemu zrkadlu venovala úsmev. Zatiaľ, na začiatok, stačil len jeden. Už to však nebol úsmev romantický. Ukázala pri ňom trochu zažltnuté zuby so strojčekom. Najprv ho nenávidela. Ale teraz sa stal súčasťou jej mladého života a miluje ho...

Kráčala do kúpeľne a priestor už nechladol pod tlakom ľahostajnosti. Už sa zohrieval pod bláznivým smiechom, ústa si však ešte stále nesmelo zakrývala teplou rukou. Postavila sa k vani, schytila sprchu a vaňu opláchnutím pripravila na kúpeľ. Ako zastavila vodu, váhavým pohľadom prešla po hlavici sprchy. Spomenula si na leto. Keď bola sama so svojou kamarátkou a...
„Dokelu s Adamom! “ Povedala sprche a začala do nej hučať tóny známej piesne. Bláznivej. Nespútanej. Zopakovala si leto. To krásne, voňavé, šialené leto.

Keď sa po piesni udýchaná pozrela do zrkadla opäť si prešla po tmavých vlasoch. Nabrala energiu a plným prúdom pustila do vane vodu. Teplú, ba priam vriacu vodu. Naliala do nej obstojné množstvo peny a po hladine porozhadzovala aj rozpustné konfety. Veľa nechýbalo a obsypali by aj ju, jej boky, ktoré sa zvŕtali v brazílskom rytme novej piesne.

Po výdatnom kúpeli sa veselými skokmi v novej nočnej košieľke pobrala späť do izby, keď jej do očí padol jej vlastný „oltár“ na stene, kde mala polepené Adamove fotky. Priblížila sa k nemu a trasúcou sa rukou schytila jednu. Odlepila ju, jeho očiam venovala hlboký pohľad. Zrazu všetko na okolí stíchlo. Tie oči ju vrhli späť do víru spomienok. Opäť. Po ich prvom bozku prehratom vo „video prehrávači“ jej hlavy sa na fotku usmiala nezávislým a ironickým úsmevom s nádychom satiry a fotku roztrhala. Zvislo, po celej dĺžke. Zrazu v izbe opäť začali vládnuť rytmy piesne dýchajúcej novou šancou a ona si uvedomila, že život jej podáva jednu vstupenku do ďalšieho levelu hry zvanej láska. S „oltáru najkrajšieho ľudského citu“, postŕhala jeho fotky, zastavila sa iba pri poslednej, a tej zašepkala:
„Chlapče, oľutuješ...“. Vzala všetky svoje fotky, ktoré našla v dome a prilepila ich na stenu. Prelepila nimi fľaky, čo ostali po tých jeho...

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu