Rodičia. Krátke slovo, znamenajúce však tak veľa. Písmená hovoriace o láske, pevnom strome dôvery nestarnúcom v čase. Nie je to iba bezduchá fráza, ale obraz dvoch anjelov, ktorý nás ochraňujú a stoja pri nás. Nie iba vtedy, keď sa im to zíde, ale stále. Nepretržite. Vždy, keď plačeme, ich srdce plače spolu s nami. Vždy, keď sa smejeme, ich duša je veselá spolu s našou. Oni sú tými, o ktorých sa môžeme oprieť, oni sú pevnou skalou, ktorá sa nemôže rozpadnúť.

Veľa ľudí sa možno chce dotknúť oblohy, ale často zabúdajú, že to, čo tu potrebujú ich čaká doma. Domov však nie je obydlie, kde sa nachádzam každý deň, ale miesto v srdci, ktoré nikdy nezíva prázdnotou, či beznádejou. Je to časť duše, kde sú bezpečne uložené spomienky na naše detstvo, keď mama a otec boli práve tými o ktorých sa opierali naše prvé kroky, slová a myšlienky, ktorých sme uvideli ako prvých po príchode na svet prudkých zákrut neustálych problémov. Práve tam sa naša myseľ vracia vždy, keď sme my tými skúšanými.

Život bol ich učiteľom a oni vedomosti odovzdávajú nám. Učia nás, ako vydeliť zlo dobrom, ako vynásobiť lásku, ako sčítať priateľov a ako odčítať čierne figúrky na šachovnici sveta.

I napriek všetkému bolo však mnoho chvíľ, kedy sme sa od rodičov našim konaním vzdialili do zavádzajúcich končín, kedy sme za sebou zabuchli dvere duše a rádio mysle pustili naplno. Vtedy nám uniklo to, čo je najpodstatnejšie, a to slovo „prepáčte“.

Dnes tu stojíme ako deti samé si riešiace svoje problémy v tajnosti zahalenej čiernym šálom. Verte však, že naše riešenia sú neustále prepletené vašimi radami duchaplnosti. Osvecujú naše srdcia ako svetlé lúče ranného zoru. A za to ďakujem...

Ľúbila som Vás, ľúbim Vás, a aj Vás budem ľúbiť....

 Vyznanie
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár