Sadám si na lavičku blízko železnej konštrukcie, ošľahanej vetrom, zarastenej trávou, mne tak dobre známou. Začínam sa pomaly vhlbovať do svojich problémov a túlať sa v zapletenom labyrinte možných riešení.
Po dobrej pol hodine, počas ktorej som aj tak na nič svetoborného neprišla, sa rozhodnem, že si nachvíľu oddýchnem od svojich povinností, od vonkajšieho sveta plného klamstiev...Zahľadím sa do diaľav rozsiahlej lúky kde jemný vánok pokyvuje listami mohutných stromov a vtáci si bezstarostne hľadajú potravu, zatiaľ čo my sa pasujeme s problémami a hľadáme kľúče od klietok, do ktorých sme sa sami zamkli...
Tento bezchybný výhľad mi však kazí niečo neobvyklé, niečo čo v týchto končinách často nevidieť... Alebo skôr niekoho... Spoza najstaršieho stromu sa vynára akási postava... Postava chalana... Stále sa približuje a ja mám možnosť čím ďalej, tým viac vidieť jeho tvár...jeho pohyby, ktoré naznačujú, že plače...V ušiach má mp3 prehrávač, pustený poriadne nahlas... V tom sa však preberiem so svojho zamyslenia, a prvé čo počujem je zvuk vlaku, zvuk, na ktorý som čakala... Zvuk, ktorý ma, nevedno prečo upokojuje...Započúvam sa do neho, a odrazu pocítim akoby sa v ňom všetky moje problémy strácali... Je to veľmi zvláštne a sama neviem prečo sa to deje... Prečo práve zvuk vlaku?? Vynára sa mi v hlave, ale ja túto ďalšiu zbytočnú otázku zaženiem predstavou, že teraz je úplne zbytočné sa tým zaťažovať...
V tom sa však precitnem so zamyslenia a spomeniem si na toho chalana...Kde je?? Pozriem sa pred seba a vidím, že naozaj plače a nevníma svet okolo seba... Dokonca ani ten vlak!! Stále viac a viac sa blíži ku koľajnici a neuvedomuje si okolitý svet... Čo spravím? Čo mám teraz robiť?? Ani si to nestihnem rozmyslieť a mimovoľne začnem kričať:
„Hééééj! Vlak!!“ V tom si však uvedomím, že je to zbytočné a on ma aj tak či tak nepočuje...
„Do kelu!! Čo teraz?? Ak hneď niečo nespravím, skončí pod kolesami!“ Uvažujem a v mysli sa mi vynára predstava toho, akoby to mohlo vyzerať...
„Alebo... možno ten vlak prejde rýchlejšie a nezrazí ho, možno ho šofér zbadá a stihne zabrzdiť... Ale čo ak nie??“
Vlak sa stále hýbe bližšie a bližšie k nemu, on sa stále viac a viac približuje ku koľajnici... Nenapadá ma nič iné ako začať kývať rukami...
Vlak je už iba malý kúsok od chlapca, ten je už len malý kúsok od koľajníc...
„Čo spravím? Ja.. nemôžem ho tam nechať!!“
Tak ako poslednú nádej zvolím risk vlastného života. Vlak je pár metrov od chlapca, chlapec pár metrov od vlaku... Skôr, ako si stihnem uvedomiť čo robím, rozbehnem sa pred vlak a hodím chalana, ktorý je už na kraji koľajnice, stále nevnímajúc prichádzajúcu hrozbu smrti na zem....
Vlak práve prechádza po mieste kde sa pred malou chvíľou prechádzal on... Tesne nám míňa chodidlá, jemu konečne z uší vypadnú slúchadlá a uvedomuje si, že práve pred pár stotinami sekundy unikol samej smrti. Sťažka prehĺta, s vystrašeným pohľadom jeho čokoládovohnedých očí sa díva za vlakom, ktorý si všimol až teraz... V jeho očiach je jasne vidieť iskry veľkého strachu, ale zároveň aj prekvapenia...Podobne ako on, aj ja sa preberám zo situácie, ktorá sa práve stala... Ja som mu vlastne zachránila život! Čo by sa stalo, keby tam nie som? Veď on by zomrel! V tom sa obaja preberieme s prekvapenia, a on mi hlboko pozrie do očí, s ktorých je konečne vidno známky vedomia.
„Ď...ďakujem...zachránila si mi život!“ Ozve sa jeho hlboký nesmelý hlas, a až v tom momente si naplno uvedomím, čo sa práve stalo...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár