"Nebaví ma to hlúpe vyšívanie! Ani hudba! Ani dvoranská etika! Varujem vás Percy! Ak sa ku mne s tou harfou priblížite a nebodaj ma budete nútiť na nej hrať, rozbijem vám ju o hlavu...počujete!" Rozčuľovala sa rozvášnená Lunette pri čom jej prekrásne biele vlasy zúrivo poletovali ako krútila hlavou. Pozrela na učiteľa svojimi nahnevanými zelenými očami a ten mal čo robiť aby s toho pohľadu neskamenel na mieste, toľko v ňom bolo jedu.
"Ale ,Milady, to je vaša povinnosť..." Chlácholil ju.
"Nezaujímajú ma dáke hlúpe povinnosti dámy. Chcem byť voľna, robiť čo sama chcem a čo ma baví. Učiť sa šermovať a strieľať z luku a..."
"Lunette, ale ty nie si predsa muž." Ozval sa hlas odo dvier.
"Natanael. Zdravím vás...ponížene vás zdravím." Podliezal Percy jej bratovi. Natanael bol pekný mladý muž. Mal rovnako biele vlasy ako jeho mladšia sestra a oči mal sivasto-zelené (Biele, červené či modré vlasy boli celkom prirodzenou farbou vlasov obyvateľov) .
"Pre teba "Princ Natanael" a čuš keď hovorím so sestrou." Percy sa uklonil tak hlboko až si skoro pobozkal topánky a potom aj s harfou opustil miestnosť. Lunette sa zľahka zasmiala tak ako to vedela snáď iba ona. Brat na ňu však ustarostene pozrel.
"Lunette ,čo to zase stváraš?"
"Braček, ty vieš že takto nedokážem žiť! Zabíja ma to! Nemám žiadnu voľnosť." Pozrela na neho pohľadom tej najúbohejšej obete ,no on svoju večne vyberavú a nespokojnú sestru veľmi dobre poznal.
"Ale Lunette. O tom už sme predsa hovorili. Musíš plniť svoje povinnosti, rovnako ako ja tie svoje." Chlácholil ju Natanael.
"Ale tvoje povinnosti sú aspoň zábavné."
"Čo je na nich zábavné? Polku dňa strávim na cvičisku a druhú nad bezvýznamnými plánmi a taktikami."
"Tse! Ochotne si to s tebou za to šitie vymením. Chcem sa naučiť bojovať aj rozumieť všetkým tým plánom." Zduto vyhlásila Lunette.
"Veď vieš že ťa to učím ...aj keď by som nemal. V poslednom období ma ale otec zahrňuje prácou a nestíham sa ti venovať."
"Áno. Ja viem a cením si to ,ale pochop ma... chcem aby sa to slobodne mohli učiť aj ženy."
"Ja viem že chceš, ale to je hlúpi nápad. Uznaj sama že žena na bojisko nepatrí."
"Nevysmievaj sa mojej myšlienke! Varujem ťa!" Kričala dievčina.
"Čo sa to tu deje? Počuť vás až do hlavnej haly." Zastal si ktosi medzi dverami a pozeral na súrodencov. Bol to starší pán s briadkou , honosnými šatami a veselím pohľadom.
"Otec...eh...brat si so mňa zase uťahuje!" Žalovala sa Lunette.
"To nie je pravda. Lunette zase začína s jej hlúposťami."
"Nie sú to hlúposti! Keby mohli bojovať a vzdelávať sa aj všetky ženy tak..." V tej chvíli Lunettin otec zabuchol dvere.
"Lunette! O tomto sme už diskutovali. Nemôžeš len tak kde tade prehlasovať tieto hlúposti."
"Ale otec ja..."
"Nie nechcem to počuť!"
"Nie sú to hlúposti..."
"Lunette... ja som vládca tejto zeme a ja rozhodnem čo je a čo nie je dobré."
"Ja to chápem otec, ale aj ty musíš pochopiť..."
"Skončil som a viac sa o tom nebudem baviť."
"Fajn! Tak si teda nájdem niekoho kto ma naučí bojovať a dokážem ti ,otec, že sa vyrovnám akémukoľvek mužovi s tvojej armády!" Jej otec bol veľmi rozčúlený ,no akoby konečne počúval. Chvíľu bolo ticho a potom prehovoril.
"Dobre teda."
"Nie! Neodradíš ma od toho a...povedal si dobre? To je skvelé. Ďakujem!" Naradovaná vyletela von z miestnosti a plná odhodlania nájsť si učiteľa vyrazila hneď von z hradu. Samozrejme v prestrojení za "obyčajnú" obyvateľku mesta. Predsa len by to pre ňu bolo nebezpečné keby ktosi vedel jej skutočnú identitu.
"Otec! Prečo si jej dovolil takú hlúposť? Nikto ju nebude chcieť učiť. Všetci ju vysmejú."
"Ja viem a práve preto som jej to dovolil. Možno si konečne uvedomí že sa zbytočne snaží."
pokračovanie nabudúce...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár