"Až po vás slečna."
"Nechcite po mne aby som verila tomu že viete čo je to slušnosť...pane!" Povedala zdanlivo zdvorilo. On len z úsmevom pokrútil hlavou a počkal kým prešla. Nasledoval ju do zadymenej krčmy a viedol hore schodmy od pohľadov ožranov. Keď vyšli na poschodie došli až k jedným z mnohých dvier čo tu boli. Odkiaľsi s tuniky vytiahol kľúč a odomkol. Znovu čakal kým vojde prvá. Ona však len stála na mieste. Začala premýšlať o tom či by ju tam nezamkol hneď po tom čo by vstúpila dnu.
"Nemám na teba celí deň." Otrávene ju sotil dnu. Zakopla a z výkrikom padla na koberec v miestnosti.
"Au! Ty hlupák! Ublížiš mi." Nahlas sa sťažovala. Vošiel dnu a smejúc sa zavrel dvere.
"Si poriadne nešikovná dievčina." Stále sa smial.
"Čo je na tom také zábavné? Čo keby som si dačo zlomila?" Sťažovala sa stále sediac na koberci a zúrivo rozhadzovala rukami.
"Myslím že pokiaľ si nezlomíš jazyk tak si stále rovnako nebezpečná." Pobavene skonštatoval a natiahol za ňou ruku aby jej pomohol vstať.
"Nepotrebujem tvoje láskavosti!" Odstrčila mu ju. Jeho pobavený výraz sa mu z tváre vytratil. Silno ju chytil za ruku a prudko ňou trhol. Pohadzoval si ju ako handru až kým sa neocitla na starej rozheganej posteli. Bola celkom otrasená a nestihla si ani uvedomiť kedy sa nad ňou ocitol. Keď otvorila oči skoro sa mu mihalnicami dotýkala nosa.
"To bola urážka a tie ja nemám rád." Skonštatoval potichu.
"Čo si myslíš že robíš? Zlez zo mňa." Snažila sa pôsobiť sebaisto.
"To by som mohol...ale prečo by som mal?" V tej chvíli ho znovu udrela po hlave. Prižmúril oči a pobavene sa podusmial. Potom sa z hlboka nadýchol a znovu na ňu pozrel.
"Pamätáš sa na to čo som hovoril že sa ti stane ak to urobíš ešte raz?" Neisto na neho pozrela. Nemala však ani priveľa času na to aby premýšlala o tom čo tým myslel. V sekunde jej schytil ruky a silno zatlačil do matraca nad jej hlavu. Stačila mu na to jedna ruka. Tou druhou jej zovrel čeľusť.
"Takže sa spýtam takto. Urobíš to ešte niekedy? Ha?!" Pôsobil strašidelne ,no jej hrdosť bola väčšia ako rozum ktorý v nej ostal. Flusla mu do tváre a tvárila sa tvrdohlavo.
"Urobím to toľko krát koľko bude zapotreby." Odsekla.
"Nesprávna odpoveď." Skoro až zlovestne zašepkal a potom jej vrazil. Bolelo to, no bola si istá že sa krotil a jeho skutočný úder by bol omnoho bolestnejší. Krv v nej začala vrieť.
"Ako môžeš udrieť ženu? Naviac som dôležitá! Som princezná! Nemáš na to právo. Ako si to vôbec môžeš dovoliť?"
"Pre mňa nie si o nič viac dôležitá ako hocijaká štetka na ulici. A nanajvýš ma takýmto výrokom znechucuješ." Znovu jej vrazil ,no tentoraz o niečo silnejšiu. Preľakla sa keď cítila že stráca zábrany, no to čo sa jej dotklo viac bolo to čo povedal. Vôbec mu na nej nezáleží. Prečo jej to vlastne nebolo hneď jasné? Potreboval ju len dočasne. Je pre neho len ďalšou potenciálnou kurvičkou. Do očí sa jej tisli slzy.
"Aha. Sama dôležitá princezná tu teraz reve. O čo si iná ako všetky ostatné ženy? O to že si sa lepšie narodila? Nemysli si že si čosi viac len preto že tvoj ocinko je vládca!" Zakvačil sa jej do vlasov a začal jej ich kmásať.
"Au! To bolí. Prestaň!" Bolestne vzlykala.
"Zase mi rozkazuješ čo mám a čo nemám robiť?"
"Prosím!" Veľké mokré oči sa jej bezbranne ligotali.
"Tse! Prosíš, no nezdá sa mi žeby si to slovo správne použila." Znovu ňou trhol a ona sa ešte väčšmi rozplakala.
"Čuduješ sa mi?! Je to môj život. Všetko čo poznám. Aristokrati, protokol, nadutosť. Bez toho by som v svojom svete neprežila. Tak prosím netráp ma preto za čo nemôžem." Snažila sa ovládnuť svoj roztrasený hlas.
Začala si uvedomovať že takýto pocit ešte nikdy nezažila. Takto sa k nej ešte nikto neodvážil chovať. Akoby ju konečne počul a videl plakať a vzlykať od bolesti. Pustil jej vlasy.
"Neprežila by si... rovnako akoby som ja neprežil v svojom svete ak by som nebol taký aký som. Prepáč mi moje možno trochu prehnané správanie. Mám len zlé spomienky na aristokratov. Ty za to nemôžeš. Tse! Správam sa rovnako hlúpo ako oni." Aj napriek tomu že jej už pustil vlasy a neobdarovával ju nenávistným pohľadom stále plakala. Srdce ju bolelo viac ako poranená koža, bola zmätená a stále sa bála. Pozrel na ňu už znovu pokojne.
"Skutočne prepáč...ty moja "malá dračica". To čo som povedal nepatrilo tebe. Tebe nie...skôr mojim nočným morám. Poď sem." Pritúlil si ju k sebe a hladkal po vlasoch. Aj keď by mu nemala tak ľahko odpustiť trochu sa upokojila keď ju takto držal. Stále sa jej však hlavou preháňala myšlienka na to že to čo povedal je pravda. Je predsa len rozmaznaná aristokratka.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
kikushek
3. 11.novembra 2008 14:26
ach joooj..kedy bude dalsie diel?
Napíš svoj komentár