"Princ? Ako môžete do tejto komnaty vkročiť bez zaklopania?" Zaškeril sa Kai, no Natanael vyzeral akoby ho ani nepočul.
"Lunette poď...a ty sa nehýb. Ak poslúchneš môžem ti sľúbiť rýchlu smrť." Natiahol jednu ruku za sestrou a meč v druhej upriamil na Kaia. Lunette pozrela na Kaia a potom na brata. Zaváhala. Nechcela tu ďalší boj a zranenia ani pre jednu stranu. V tej chvíli ju Kai schytil a držal pred sebou ako štít. Na krku pocítila chladnú oceľ jeho meča. Srdce sa jej rozbúchalo ,no nebála sa. Nevedela si vysvetliť prečo. Jeden bozk jej predsa nemôže zaručiť že sa jej v rukách tohto muža nič nestane ,no práve teraz sa tak cítila. Vedela však že čosi také nikto s prítomných netuší.
"Len pokojne braček... ja to zvládnem." Pozrela na Natanaela.
"Braček? Takže ty si princezná? On je tvoj brat?" S rukou v ktorej držal meč namieril na Natanaela aby sa uistil či sa skutočne hovorí o tej osobe a v tej chvíli sa Lunette prudko otočila a z celej sily do Kaia vrazila. keďže čosi také vôbec nečakal bolo celkom jednoduché vyviesť ho z rovnováhy a postrčiť. Tackal sa presne tým smerom ktorým chcela. Priamo k oknu. Nestihol zabrzdiť a preletel krehkou okennou mozaikou von do noci. Padal celkom prekvapený s toho čo sa práve stalo a jediné čo vnímal bolo svišťanie ľadového vzduchu okolo jeho tela. Pozrel na miesto odkiaľ vypadol. V tme videl len dva červené body. Boli to oči. Oči s dračou silou, Lunettine oči. Mierila na neho pozorný pohľad naplnený silou jej dávnych predkou. Nevedel si jej chovanie vôbec vysvetliť. Prečo ho teraz chce zabiť a hlavne odkiaľ na to nabrala silu, odkiaľ má túto silu? Veď je žena. Je z mocného rodu, je princezná ,ale stále len žena. Podradné stvorenie vytvorené pre muža.
"Nikdy som si nepomyslel že práve ty, maličká, ma pripravíš o život... čože?" V tej chvíli prestal padať. Skoro až zastal vo vzduchu. Asi meter nad zemou už opäť nabral voľný pád ,no nič sa mu už nestalo. Pozrel sa hore za dvoma červenými bodmi ktoré mu práve podľa všetkého zachránili svojou neznámou silou život ,no tie zmizli a usúdil že aj on by tak mal spraviť. Opatrne prešiel roztrieskané sklo zo sklenej mozaiky ktorá bola všade naokolo a stratil sa skôr ako rachot prilákal viac stráží. Lunette sa trochu vyčerpane otočila späť k bratovi.
"Sestra...tvoje oči." Upozornil ju.
"Čože?" Pretrela si rukou viečka a červená farba sa z nich vytratila.
"Tak preto si ho dokázala vytlačiť. Použila si silu dračích rytierov." Nahlas skonštatoval jej brat.
"Iste... veď ako inak by som ho dokázala postrčiť. Som príliš slabá. Niekto ma musí znovu začať trénovať. Natanael prosím..."
"Lunette... nemal som na teba čas pretože som trénoval Klarisu a vieš nerád to hovorím ,no dve žiačky nestíham a naviac... Klarisa mi viac vyhovuje." Povedal trochu previnilo sestre.
"Ale... mňa si trénoval skôr. Nemôžeš len tak..."
"Odíďte a zožeňte niekoho kto to rýchlo zasklí." Rozkázal strážcom a tí po chvíľkovom zaváhaní a dohadovaní kto sa o to postará neochotne odišli.
"Lunette. To nie je všetko. Klarisa má teraz prednosť pretože je v stráži a musí mať reálne schopnosti a to v krátkom čase. Naviac otec mi zakázal ťa trénovať. Povedala si že si nájdeš učiteľa sama...tak to urob."
"To ale nie je možné. Nikto mi nechce pomôcť keď som len žena."
"Ale ty si moja sestra, nie "len žena". Ty to určite dokážeš" Povedal vecne akoby to bolo predsa jasné.
"A prosímťa nespi v tejto izbe kým sa to nezasklí. Prechladla by si."
"Nebojsa mám tu ešte celé krídlo." keďže jej brat nikdy nemal žiadnu extra veľkú potrebu ju utešovať po tom čo podľa neho zažila stresujúcu situáciu tak zo slovami na dobrú noc odišiel.
pokračovanie nabudúce...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár