„Je to tak. Nikto ma nemá rád.“ Ozval sa konečne po dlhšom mlčaní muž sediaci v kaféčku pri mne. Hovorila som si ,že tých pár vodiek a pív s ním evidentne urobilo svoje. Viete, nešlo mi to do hlavy. Mal príjemné vystupovanie, bol milý, vzdelaný, inteligentný a aj keď mal určitú auru tragéda neliezol vám s tým na nervy ako väčšina ľudí. Polodlhé jemné kučery mu šteklili plecia a bol obdarený pohľadom bledo-okého smutného psíka. Keď už sme pri tom pohľade ,tak v ľavom obočí mal jemný pierceing, ktorým sa mu neustále darilo odpútavať moju pozornosť. Veľmi rýchlo sa mi podarilo zistiť ,že miluje jazyky – reči, aby bolo jasné! Hovoril skvele nemecky (čo som mu mohla len ticho závidieť), v plynulej a krásnej angličtine sme predebatovali takmer celý večer a na môj veľký obdiv došlo aj vtedy keď spustil česky s tým najkrajším čistým prízvukom akého bol podľa mňa Slovák vôbec schopný. Momentálne pracoval v Rakúsku aj keď žije v Bratislave. Viem si predstaviť ,že to zaberá dosť času ale ,žeby to bol dôvod prečo by taký chlap dačo také povedal a myslel to vážne? Naozaj sa tomu ťažko verilo, no bolo vidieť, že si nerobí srandu. Potreboval vypočuť, to bolo viac než jasné. Myslím, že mal pocit, že ma tým obťažuje a nezaujíma ma to ,no celkom prekvapivo ,opak bol pravdou. Naviac samotný fakt, že vás človek raz naozaj nechce niečím zaťažovať vás možno láka k tomu vypočuť, čo potrebuje povedať. Hovoril, hovoril, hovoril. Bola som si vedomá toho, že hovoril hlavne on (čo pri mne nie je zvykom- no bolo vidieť ,že ani on to nemá často vo zvyku, že je to prosto taká chvíľa) a že vlastne pritom dokopy nič moc nepovedal a často sa opakoval no vôbec mi to neprekážalo. Miestami som sa pristihla pritom ,že netuším čo vlastne hovorí, strácam sa v tom a podriemavám posediačky ,no to nebolo jeho rozprávaním (skôr rannou hodinou ktorá sa stihla priblížiť ani neviem kedy). Chcela som tým povedať, že aj napriek tomu, že ja sama som toho toľko nehovorila, čas ubiehal rýchlo a nevadilo mi ho počúvať, vlastne mi to prišlo rozkošné a dúfala som, že mu to aspoň trochu pomôže. Muži sa stále tvária aký sú netýkaví a nič ich nemôže zraziť na kolená a aj napriek tomu sa tento nebál povedať veci na rovinu tak ako ich cítil. Že o čom hovoril? No, to už je lekárske tajomstvo , no mala som pocit akoby mi poväčšine času hovoril z duše (čo ešte neznamenalo, že som to priznala)...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  24. 5. 2016 16:29
Bol sex?
Napíš svoj komentár