Vytúpila som z výťahu a vošla do miestosti. Zobrala som si z police tzv. operačkové prádlo a prezlieklasom sa. Vošla som na chodbu a rozhliadla sa. Uvedomovala som si, že som tu posledný krát. So slzamy v očiach som sa pozrela na chodbu čo bola predo mnou. Každý deň som tade prechádzala a ani som si neuvedomovala, že raz to môže byť na posledy. Chodba, ktorá viedla na operačky sa stala mojou každodenou cestou za záchranou životov. Pozrela som sa do ľava- bola tam izba pre lekárov v ktorej nebol momentálne žiaden s ktorým by som sa mohla rozlúčiť. Týchto doktorov som si vážila o to viac, lebo oni naozaj zachraňovali ľudské životy. Veľa vecí ma naučili a pomohli mi pochopiť ochoriania, ktorým som pred tým nerozumela. Pozerala som do nej smutne. Začala som sa pomaly prechádzať a zrazu pomaly prichádzali spomienky. Tie spomienky ako keby patrili niekomu inému. Toto miesto dávalo pocit, že konečne niekam patrím a pocit šťastia, lebo nie je nič lepšie ako zachrániť ľudský život. Človek sa musí s narodiť s talentom pomáhať ľuďom a nič za to nepýtať. Stále som si prehrávala slová doktora Birčáka, že som dobrá v tom čo robím, že zachraňujem ľudské životy ľudí, ktorí nemusia pýtať pomoc. Milovala som túto robotu. Slzy mi pomaly stekali po tvári. Bolo na čase ísť za kolegami a rozlúčiť sa. Navždy. Lúčenia som nemala nikdy rada, nešlo mi to. Prišlo mi to velice ľúto, že už mojich kolegov nikdy neuvidím, lebo sú to naozaj skvelí ľudia, ktorí mi dali toho veľa a taktiež ma veľa toho naučili. Ale život je jednoducho taký, raz si hore raz si dole- ako na hojdačke. Po rozlúčení som si poutierala slzy a pokúšala sa znova nerozplakať. Znova som sa prezliekla do bielej uniformy a išla sa do šatne prezliecť do civilu. Potom som vrátila klúče a so smutným pohladom som sa otočila na moje milované operačky s pocitom, že sa tam už nikdy nevrátim. Pár sekúnd som tam takto stála. Nazbierala som odvahu a vykroročila som. Je so mňa úplne iný človek. Kúsok so mňa ako keby zomrel mojím odchodom z nemocnice. Mám pocit, že som horšia ako pred tým. Toto miesto mi dávalo nádej, že sa niečo zmení a, že ja môžem niečo zmeniť. Musím sa zmieriť, že už do toho sveta viac nepatrím. Bude to ťažké, lebo naozaj som žila len pre moju prácu, ktorú som milovala. Operačky mi dali veľa užitočných vecí, ktoré môžem využiť do budúcna. Naozaj ma to napĺňalo. Nikdy som sa nesťažovala, že by mi operačky niečo zobrali alebo niečo v tomto zmysle. Práve naopak dali mi to, čo mi nikdy nikto nedal a už pravdeopodne nedá.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  20. 3. 2015 16:49
nechcem byt zbytocne zly, ale pises dost nudne. to je nieco podla skutocnosti, ci...?
Napíš svoj komentár