keď do tmy som sa rútila.
To človeka pomýli...
Ja seba som jej sľúbila.
Sprevádzala ma v tej tme
a navádzala správnym smerom.
Prebudila svedomie,
srdce prepojila s perom.
Ja dala som jej, čo som mala...
svoju dušu, myšlienky.
Život som jej odovzdala,
zapálila plamienky,
čo v jej očiach žiarili
dva roky až do momentu,
keď ťažkosti ju zlomili
a ponorili do cementu.
Ten len tuhol každým dňom,
až uväznil ju naveky...
A stojac nad ním napokon
som počúvala náreky.
Ako pomôcť človeku,
čo nepočúva vaše rady?
Utiekla som náreku...
Dopustila som sa zrady?
Hoc myseľ ma presvedčiť skúša.
že my sme s ňou nič nemali...
No kus srdca, život, duša,
pod cementom ostali.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
leniny7
3. 8.augusta 2011 20:02
velmi podarené aj keď v tom cítim kus smútku,ale aj ten patrí k životu
Napíš svoj komentár