Sedemdesiat kíl a jeden telefonát

Leží v posteli. Po jeho čele steká pot , na prstoch ho šteglí zaschnutá krv. Vedro ľadovej vody v hrudi , pulzujúca špongia v hlave a akási zvláštna
zmiešanina letargie a totálneho zúfalstva - je si vedomý toho , ako mu je , no je natoľko paralyzovaný sebou samým , aby s tým aspoň trochu pohol.Nejde to. Musí len ubíjať. Ubíjať a ubíjať , ubíjať ešte viac , aby zabudol , že ubíja , aby zabudol , že vlastne žije pre to , aby ubíjal - ubíja. Musí. Inak to nejde , roztočený kruh už nezastaví tak jednoducho ako sa mu zdalo sprvu. Veď len pomáhal , vlastne nič nerobil - a zamotal sa do svojej vlastnej hry tak rýchlo , že si ani nestihol uvedomiť , že vôbec niekedy začal hrať.Jednoduchý telefonát. Všetko sa to začalo posraným jednoduchým telefonátom. Pomôž ty mne , pomôžem ja tebe - jednoduchá reflexia medzi dvoma ľuďmi , základný zákon medziľudských vzťahov. Tak kde je sakra tá diera , kde sa to všetko zadrhlo? Kde je problém
, kde sa stala chyba , čo spravil zle? Zaistiť voľný priestor , zaistiť voľný priestor.. to bola vtedy jeho úloha , spomína. Kiež by si mohol nejako zaistiť voľný priestor v jeho hlave. Dýchal zhlboka , ako by sa snažil sám seba presvedčiť o tom , že je vlastne všetko v poriadku , že je všetko tak , ako má byť. A
to , že si neuvedomuje , čo robí , čo je realita a čo je sen - je vlastne iba jeho výmysel , ktorý si sugeruje , lebo má nevyplnené miesta v hlave. Musí ich vyplniť a to hneď - ubíjaním. Zaistiť miesto , zaistiť miesto. Stále si premietal v myšlienkach. Oni ho odbavia a on pôjde domov - aké jednoduché , nikto ani
nezistí , že v tom mal prsty.. No potom prišli tí posraní príbuzní , nedalo sa nič robiť , nedalo sa nič robiť , vôbec nič , stále si hovoril. On nechcel ,
on musel.. Zapálil si cigaretu. Dym sa krútil ako had vo vzduchu a on ho sledoval. Sledoval , ako sa hýbe , ako sa krúti a stáča - snáď len úbohá snaha usporiadať si myšlienky trochu inak. Možno sa prefajčí a chcípne na rakovinu , pomyslel si a trpko sa usmial. Jeden telefonát , jeden telefonát , zaistený
priestor , zaistený priestor. Brat , sestra , obaja mŕtvi. Nie , nemohol za to , nechcel to spraviť. Triasli sa mu ruky a potil sa. Odvtedy už uplynulo veľa
času , no každá noc je takáto - myslel , že to ustane , že sa to časom spraví , no ono sa to stále otváralo a zaceľovalo - nikdy neprestával trpieť , či už falošnými nádejami alebo opätovným vracaním sa k jadru problému. Skúšal sa modliť , skúšal piť , skúšal brať drogy , skúšal cestovať , utekať pred samým sebou , skúšal sa len tak túlať a pozorovať vtáky , ako si bezstarostne plachtia po oblohe a spolu s bielymi výkalmy provokujúcimi ľudské hlavy na svet
znášajú aj nekonečnú apatiu voči nemu samému. Telo na dlážke bolo ešte teplé. Ďalší človek čo by mohol odhaliť celý reťazec. Keď odtrhnete jeden článok , budete musieť po jednom odtráť tie ďalšie. Nie nie , inak to nejde. Inak sa to nedá , on to nechce robiť , stále si hovoril. Nôž sa váľal na dlážke a on ani nemal silu zamiesť dôkazy a hodiť ho do kanála. Ani neodpratal telo. A v tom to prišlo. Reťazec je nekonečný. Všetci sme ľudia a každý niekoho pozná. Ten niekto pozná zas niekoho. A zas niekoho. Reťaz nejde úplne pretrhnúť. Kiež by mal sily odpratať telo z dlážky a hodiť ho do kanála. Lenže telo je ťažké.
Aspoň sedemdesiat kíl. A ako môže sedemdesiat kíl udvihnúť človek , ktorý nemá ani toľko síl , aby sa pozrel do zrkadla do vlastného xichtu? Pretrhol posledný článok a izbou sa preniesol výstrel..Jeden telefonát.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu