Tá rieka za mestom, medová obloha a vôňa slobody

"Tak ako sa máš?"
A ona sa len usmiala.
Nemo sa usmiala, vytiahla papier, naškriabala naň niečo a podala mi ho. A keď som si ten papier prečítal, onemel som tiež. A tiež som sa tak nemo usmial, presne ako ona. Nesmelo som ju chytil za ruku a kráčali sme spolu popri rieke... Pozorovali jej tok, nič nehovorili, len si vychutnávali to, ako tečie, pomaly a divoko zároveň. A obaja sme vedeli, že tá rieka vtedy tečie tak, ako my. Celkom voľne.

Bol to daždivý deň. Tichá ťažká depresívna nálada visela vo vzduchu ako guľa na reťazi a hrozilo, že sa každú chvíľu utrhne a rozbije všetky sny a tajné skryté túžby, ktoré si snáď ako jediné môžem uchovať - viete, nič iné okrem nich vlastne nemám, preto sa o ne tak bojím. Už odjakživa som sa o ne bál. Asi preto, lebo som už odjakživa vedel, že nič iné mať nebudem - alebo som si to aspoň myslel. Príbeh, ktorý vám teraz rozpoviem, vás možno nadchne, možno ho budete považovať za trápne cliché alebo len pokrútite hlavou nad infantilitou a hlúposťou jeho podstaty. Ale mne je to jedno - celkom jedno. Ako som už spomínal. Bol daždivý deň a ja som sedel na tvrdej stoličke a ťukal do piána stupídne stupnice. Neprestal som ani na chvíľu, keby to počul, zas by ma zmlátil pravítkom po prstoch alebo by som v lepšom prípade nedostal večeru a zostal hladný. Už o týždeň som mal hrať v tej posranej diere, ktorá si majestátne hovorila kultúrny dom. Otec sa hrdo pýšil pred svojmi priateľmi keď bol ako každý večer na kultúrnej obhliadke krčmy, akého má syna - aký je naňho hrdý, ako skvelo vie hrať na klavíri. Že z neho bude druhý Mozart. A ja som mal chuť ho zabiť. Celého toho jeho druhého mozarta zrolovať do jednej veľkej trubičky a strčiť mu ju do zadku aj s jeho víziami a plánmi do budúcnosti, bežať ako divoký kôň, ďaleko, ďaleko, tak ďaleko ako sa len dá, roztrieskať ten jeho klavír na márne kúsky, zobrať farbu a pomaľovať jeho drevom obkladané drahé steny nápismi ako HAJZEL, SVIŇA a tak. Ale to bolo iba v mojich snoch. Tých snoch, ktoré mohla rozbiť železná guľa na márne kúsky. Lepia sa naspäť ťazko, sny sa vždy lepia naspäť ťažko. A ničia sa tak ľahko a rýchlo. Len čo som docvičil, mal som ísť na hodinu k môjmu učiteľovi klavíra - starému, zoschnutému senilnému chlapovi, ktorý ma pripravoval na môj veľký koncert. Keby som tam nebol, ani by si to nevšimol. Lenže ja som musel niečo zahrať. Nie kvôli mne, kvôli otcovi. Vzal som noty do kufríka a vykročil som do upršaného dňa, do ulíc malého mesta, ktoré po okrajoch lemuje rieka, les a príroda. Taký malý skleník kde rastiem ako rastlina a na slnečné svetlo sa môžem pozerať len cez akýsi obal či škrupinu, ktorú nikdy neprerazím. Už zo zvyku som pozeral do mlák na svoj odraz, asi pre to, že som bol príliš znudený a zhnusený okolím, a nezdvíhal som hlavu - tým pádom som sa ani nepozeral na cestu. Moja noha sa zachytila o akúsi palicu, o ktorej som neskôr zistil, že je to noha iného človeka, a letel som priamo nosom dole. Padol som do mláky, udrel som si nos. Ako tak som sa pozviechal, utrel som si ho a postavil som sa. Zistil som, že som práve šiel okolo lavičky, na ktorej sedela akási mladá žena, ktorá čítala knihu a mala nohy natiahnuté až na chodník, celkom ignorujúc fakt, že sa môžu komukoľvek pripliesť do cesty. Zdvihla pohľad, celkom bezstarostný a veselý no predsa niečím zaujímavý. "Tak ako sa máš?" Povedala. Čakal som, že sa ospravedlní, alebo že mi pomôže vstať, podá vreckovku na krvavý nos alebo čo. No ona sa ma spýtala len to, ako sa mám. "Ako vidíš, perfektne. A teraz sa musím ponáhľať.." "Ale kam? Veď počasie je celkom pekné.." Poobzeral som sa a zistil som, že stále nepríjemne prší. "To.. to je jedno," odvetil som tónom, ktorý naznačoval, že ma jej zvedavosť vonkoncom nenadchla. "Kam?" Spýtala sa opäť. "Vlastne na hodinu klavíra.. A už naozaj musím ísť.." "Zmeškáš päť minút. Sadni si." - úplne drzo odpovedala. Až ma to zarazilo. Chvíľu som váhal no napkon som si prisadol. "Čo.. čo po mne vlastne chceš? A kto si?" Neodpovedala. "Rád hráš?" Spýtala sa namiesto toho. Pokrútil som hlavou. "Vlastne ani nie."
"Tak prečo to robíš?" Spýtavo na mňa pozrela, tentoraz už iným pohľadom, ktorý badal známky súcitu. Až teraz som si do detailov všimol jej tvár. Plnšie líca, veľké pery, tmavohnedé oči a vysoké čelo ktoré jej zakrývali mokré ryšavé vlasy, ktorých celkový dojem dozdobovali jemné pehy. Pôsobila dojmom utečenca z blázninca ktorý si zanechal akú takú dôstojnosť. "Počuješ? Prečo to robíš?" Vyrušila moje zamyslenie. "Vlastne ani neviem" , trocha som zaklamal. Nerád hovorím o otcovi, o tom ako ma núti a tak. Vyzerala, že sa chystá niečo povedať, no v tom som pocítil na uchu silný stisk číchsi prstov, ako ma ťahali hore. Otočil som sa a stál tam môj foter - v tvári červený, v očiach ten jeho typický prázdny odporný slizký výraz. Vlepil mi facku, zapotácal som sa. Moc som nevnímal a nepočúval, všetko na mňa civelo spoza fólie. Kričal na mňa, nadával mi a strkal do mňa. Chytil ma za rameno a ťahal k učiteľovi. Otočil som sa. Hľadela na mňa. Jej pery sa otvárali a ja som z nich odčítal jediné slovo - "Prídem." V očiach nemala ľútosť, skôr pochopenie. Cvičil som dlho, až do večera. Líce stále červené, stále rozrušený, dokonca ma dnes ani neuspával hlas pána Wingtona. Ajtak som ho nepočúval, len som mechanicky robil to, čo hovoril. Mal som priveľmi plnú hlavu jej, jeho, lavičky, dažďa. Dnes moje prsty dopadali na klávesy v trochu inom, sviežejšom tóne. Možno by som to konieckoncov robil aj rád, nebyť podmienok. No okolnosti dokážu veci zhnusiť - až moc. "Môžeš ísť." Povedal pán Wington roztraseným stareckým hlasom. Bez slova som sa zdvihol, obliekol si kabát a vyšiel von. Otec bol už v krčme, vedel som to, bol tam každý večer. Vyšiel som von a zamieril smerom domov. Ale stála tam ona. "Prečo hráš?" Opäť sa spýtala. Sadla si na múrik a ja som ju nasledoval. V mesačnom svite malo mesto úplne iné farby, všade navôkol sa vznášala akási zvláštna atmosféra neprebádana. "Videla si to, nie..?" "Áno, videla. Je mi teda jasné, že hráš. A asi vieš, že hrať aj budeš. Ale povedz mi - nie z hľadiska jeho, ale z hľadiska tvojho - prečo hráš?" "Neviem. Nič mi to nedáva. Len musím ísť na ten koncert, aby som vyzdvihol jeho ego." "Ale to nie je to, prečo hráš. Ja viem, na čo myslíš. Ale ty nevieš, na čo myslím ja. Zahráš mi tam, však?" Podala mi notový papier a pero. Sedeli sme tam dlho, písali sme noty a rozprávali sa. A ja som vedel, že ona sa stala cieľom tej gule visiacej na reťazi. Ako popínavý brečtan sa teraz ovinula okolo mojej hlavy, srdca. Keď som si ľahol do postele, nezaspal som celú noc. Už zajtra je ten koncert. Noty boli jednoduché.A vedel som, že jej zahrám. Aj keď budem mŕtvy, aj keď ju už možno nikdy neuvidím lebo nevýjdem z väzenia domu - zahrám jej. Ráno bolo rýchle a uponáhľané, bez raňajok, s bolesťou hlavy a rezaním v očiach, nadávaním od otca a cvičením na klavíri. No ja som mal stále v hlave tie noty. Už som vedel, prečo som hral. A bolo mi lepšie. Keď sú iné okolnosti, je lepšia situácia. A nastala hodina Há. Sedel som za klavírom, civel som na otca, ako sa na mňa pozerá pohľadom "Pokašleš to a zabijem ťa, je ti to jasné?". Tento fakt ma znervózňoval, no keď som v dave zachytil ju, s jej tajomným pohľadom, pehami a ryšavými vlasmi, srdce mi bilo v oveľa pokojnejšom rytme. Cítil som sa ako bojovník čo ide smelo a s úškrnom na tvári vpred proti obrovskej armáde celkom sám, no strach nemá, aj keď vopred vie, ako dopadne. A spustil som.
Hral som dlho, improvizoval, usmieval sa pri tom. Otec penil, videl som mu to v očiach. No ja som hral ďalej. Ľudia boli nadšení, tlieskali mi. A ona zas vyslovila to slovo - prídem. Keď som odchádzal, zámerne som sa vyhýbal otcovi. Bol už podvečer a ja som vyšiel zadným vchodom, tak, aby ma nikto nevidel. Bol som spokojný ako nikdy, ako nikdy predtým - akoby sa fólia jednoducho strhla preč. A stála tam ona. Ukázala smerom k rieke za mestom, miestu, kde som nikdy nebol no vracal som sa tam stále zas a zas v mojich snoch. Medová podvečerná obloha, vôňa slobody a voľnosti. Akoby tých pár hodín bolo nekonečných.
"Tak ako sa máš?" Spýtal som sa jej.
A ona sa len usmiala.
Nemo sa usmiala, vytiahla papier, naškriabala naň niečo a podala mi ho. A keď som si ten papier prečítal, onemel som tiež. A tiež som sa tak nemo usmial, presne ako ona. Nesmelo som ju chytil za ruku a kráčali sme spolu popri rieke... Pozorovali jej tok, nič nehovorili, len si vychutnávali to, ako tečie, pomaly a divoko zároveň. A obaja sme vedeli, že tá rieka vtedy tečie tak, ako my. Celkom voľne.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu