„no ja ani neviem, neviem čo sa mám spýtať ako prvé. Kde to som?kto ste?“
„Ja som Kernon, aspoň tak ma tu volajú. Čo sa týka toho, kde sme, tak to ti neviem vysvetliť. Som tu už mnoho rokov a preštudoval som mnoho spisov, ale aj tak tomu celému nechápem. Jediné čo viem je, že ty tu niesi natrvalo ako ja. Ty sa môžeš vrátiť tam odkiaľ si prišla.“
„môžem sa vrátiť? Ale ako?“
„No to tiež neviem. Kladieš príliš ťažké otázky.“
„Dobre, tak mi aspoň povedzte,kam ma vediete a kto boli tí muži a prečo máte len luk a nie pištoľ a prečo boli oblečený ako zo stredoveku?“
„pomaly Elure, pomaly.“
„odkiaľ viete ako sa volám?“
„Viem toho veľa, a pritom tak málo. Ja som tiež prišiel zo sveta z ktorého ty.
Bolo to už dávno. Bol som obyčajný človek, žijúci na dedine. Každé ráno som vstával a chodil do práce, len aby som mal čím živiť svoju rodinu. Ach, ako mi len chýbajú. No ten svet v ktorom som žil nestál za veľa. Veď len povec o čom bol môj život? Ráno vstať, ísť do práce, vrátiť sa domov dať deti spať a potom všetko odznova. A stále dookola. Chcel som s tým skoncovať. Chcel som sa zabiť. Mal som to premyslené. Išiel som do lesa a niesom som si len lano. Kráčal som a hľadal vhodný strom. V tom som uvidel nejakého muža. Sedel a rozprával sa sám zo sebou, aspoň som mal ten pocit. Stále dokola niečo opakoval a plakal. V rukách mal ten prívesok čo máš teraz ty. Vtedy som mal pocit, že ho tam nemôžem tak nechať, musím mu pomôcť. Podišiel som bližšie, no on ma nevidel. Bol schúlený na zemi a plakal. Ten plač ma priam desil. Už keď som bol pri ňom schmatol ma za ruku a povedal: „prepáč“ a ocitli sme sa v tom lese kde som našiel teba. Presne na tom istom mieste. Cítil som sa slabý. Akoby zo mňa vysal všetku energiu čo som mal. Spýtal som sa ho, kde to sme, no on mi neodpovedal. Stále ma držal za ruku a niečo si frflal popod nos. Vtedy sa ten prívesok rozžiaril a zmizol. Potom prehovoril: „ Prepáč, nevedel som čo mám spraviť, nenáchadzal som východisko. A v tom si prišiel ty. Vedel som, že sa chceš zabiť. Vedel som, že už nemáš budúcnosť a tak som ťa využil. Potreboval som niekoho kto by mi dodal dosť energie, lebo ja som bol už príliš slabý. Teraz už môžeš ísť, a urobiť to čo si si tak naplánoval. Tu máš lano.“ Potom sa postavil a odišiel. „Ja som nemal dosť síl ísť za ním. Ale, nemal som už ani chuť zabiť sa. Chcel som zistiť čo sa stalo. No áno zvedavosť je asi jedna z vlastností ktoré nás držia pri živote.“
„Tak tu ste.“ Starý muž sa strhol no neskoro. Dostal úder a už ležal na zemi.
Rozbehla sa v panike.Vojak za ňou zakričal: „Stoj! Stoj! Nechcem ti ublížiť.“ No jasne, určite mi nechceš ublížiť. Veta ako vyšitá z gýčových amerických filmov. Ja zastanem a on ma zabije, alebo ma len zviaže a niekam odnesie svojmu pánovy tomu Falorovy či ako sa to volá. Nie, musím bežať. Och ako som sa tu dostala?je to ako zlý sen. Chcela by som sa už prebudiť, chcem byť doma. Zrazu sa potkla. Keď sa prebrala neležala v lese. Bola zas doma. Ležala na dlážke v kúpelni. “Ach, bol to len sen“ pomyslela si a odľahlo jej. Postavila sa, bola celá špinavá. Nie, to nebol sen. Hneď sa prezliekla, umyla, špinavé šaty hodila do práčky. Ako tak kráčala do svojej izby pozrela sa na hodiny na konci chodby. Bolo na nich trištvrte na 5. Ale ak si dobre pamätá tak by už malo byť aspoň 8 hodín veď bola preč tak dlho. Vošla do svojej izby, hodila sa na svoju posteľ a snažila sa rozmýšľať, čo sa to vlastne stalo. Pomiatla som sa?asi mi už fakt šibe.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
ixka
13. 6.júna 2008 17:52
Som rada, že píšeš, píšeš... idem si prečitat dalsiu cast
Napíš svoj komentár