Znamenia

Znamenia.

Čo sú v skutočnosti znamenia? A sú vôbec skutočné alebo sú len výplodom našej fantázie? Možno existujú iba v našej mysli a iba pre nás. Prečo? Možno nám rozhodovanie príde jednoduchšie ak stavíme na znamenia. Asi čakáme, že nám povedia riešenie.

A čo ak znamenia neexistujú?? Čo ak sú to len hlúpe výplody našej fantázie a mi tomu len veríme...

Niektorý s nás veria, že ak im niečo spadne tak je to nejaké znamenie na zmenu alebo, že príde niečo lepšie či naopak horšie a iný sa nad tým len pousmejú a idú ďalej. Ku ktorým ľudom patríte vy? K tým čo stále na niečo čakajú alebo k tým, ktorý vedia, že znamenia nie sú a riadia sa len samy sebou? Ja neviem k čomu sa mám prikloniť. Na jednej strane nechcem a nie som ustráchaná a nebojím sa rozhodnúť bez akéhosi znamenia ale na druhej strane ak sa nejaké objavy tak ma to nenechá nezamyslieť sa nad tým.

Je to čudné keď si tak spätne premietam situácie ktoré sa mi z nejakého dôvodu vryli do pamäti a ani neviem ako sa mi ich podarili vyriešiť. Možno to bol šiesty zmysel ako sa hovorí a možno nutkanie to tak urobiť. Ak verím rôznym iným spôsobom tak prečo neuveriť, že niečo respektíve niekto nám posiela znamenia aby sme sa s času na čas rozhodli aj správne alebo nám chce ešte viac pomotať život. Neviem.
V každom prípade je niečo v nás čo nás núti zamýšľať sa nad našimi rozhodnutiami a v konečnom dôsledku nám to pomáha konať. Či už si myslíme, že sú to znamenia alebo šiesty zmysel stále nájdeme riešenie. Konáme tak ako chceme a veríme, že nám to veľmi neublíži ale, že nám to pomôže a pohneme sa ďalej. Každé rozhodnutie nás ovplyvňuje a každé nás poúča a keď neskôr zistíme, že to bolo dobre rozhodnutie tak nám to dokonca zdvihne aj sebavedomie a nezamýšľame sa či to bolo naše rozhodnutie alebo to bolo znamenie. Snažíme sa plávať s prúdom, nebyť príliš nápadní a pritom chceme byť stále iný.

Sme ľudia. Každý iný. Každý má svoju vlastnú pravdu a stojí si za ňou, verí, že práve tá jeho pravda ho raz dostane tam kde chce a dosiahne to čo chce. Keď to takto píšem znie to dosť trápne ako nejaké klišé ale občas je aj to klišé na niečo dobré. Každý deň čakám na znamenie ako ďalej, čakám, že mi povie čo si mám obliecť alebo či budem mať ťažký deň. No nie všetko sa dá predvídať. Život sa skladá z veľa náhod a možno ešte viac osudu a každý je strojcom vlastného šťastia ale občas to potrebujeme aby sme pochopili pravú podstatu toho čo je... Pravú podstatu života a možno potrebujeme pochopiť len úlohu s matematiky ale aj na to potrebujeme nejaký nápad. Niečo aby sme vedeli ako to má byť a keď to niečo objavíme a naučíme sa to používať tak sme spokojní. Ale čo ak to nenájdeme? Čo ak nikdy nepochopíme to čo máme? Je ešte nadej? Nadej umiera posledná a aj po smrti stále je v nás. V našich srdciach. A preto asi skôr verím na znamenia osudu, verím na rany a radosti. Verím, že žiť za to stojí. Nesmejem sa ľudom ktorý veria aj keď mi tá ich viera občas príde čudná. Buďme tolerantní a nechajme ľudí veriť.

Veriť v čo? V to, že niekto alebo niečo tam hore nám pomáha žiť život tak aby samotný život za to stál....
FINE

 Úvaha

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu