A pod najväčším z najväčších dubov leží srnec. Je ranený po poslednom boji, s kopytami natiahnutými za a pred seba. Leží ticho a nehybne, snáď ešte tichšie dýcha. Lesklá srsť odráža presiakujúce slnko pomedzi nespočetné množstvo konárov a listov, ktorých je hádam viac ako samotných hviezd na nebi. Naoko sa snaží splynúť...Nikto netuší, pretože je na kilometre sám. Len samota a pulzujúca bolesť pripomínajú posledné udalosti života srnca. Tie zlomové. Od tejto prehry a nie prvej, srnec len upadá, hnije, rozkladá sa, opúšťa sám seba v záplave krásy okolia, ktoré nahlodáva čiernota.
Nevníma nič. Ignoruje základné potreby živej bytosti. Len leží, brvou nepohne.
Možno by listy povedali, že len spí. Nebyť otvorených očí a škaredej rany na jeho krásnom tele. Do srsti, jemnej a ľahkej zahryzla sa krvavá diera. Rana odhaľujúca srncovo najvnútornejšie vnútro. Rebrá, mäso, krv...rinúca sa z obrazu skazy po hnedých chĺpkoch rôznych odtieňoch na listy, prepíjajúca sa do zeme. Na korene, už ja tak dosť tmavé. A v strede toho všetkého, pod rebrom srdce. Stred toho všetkého, ohraničené krvnými zrazeninami a chrastami.Temer viditeľne bijúce. Srnec si ho nevšímal. Nevšímal si rany, ktoré utŕžil v boji, pramienky a pramene krvi obkolesujúce jeho doráňané telo. Vnímal len samotu a hmlu objímajúcu jeho potupenú dušu.
A v zápätí prichádza na opačný koniec čistiny jeleň. Akoby náhodou, možno vedený osudom. Zastavil pod stromami. Výškou svojou urážajúc tie najmenšie stromčeky, statný a krásny. S parožím úchvatnejším a širším než slnečné lúče. Vyžarujúc energiu, ktorá by prebudila snáď prapredkov ich samých spod zeme. Jeleň taký krásny, že sa od jeho srsti odrážal aj svit hviezd, ktorý sa radšej votkal medzi jeho vlákna akoby ho malo pohltiť slnečné svetlo. Srnec nadvihol hlavu a zadíval sa na tú fascinujúcu krásu. Vyčerpanosť mu to takmer nedovolila. Stuhol pod bleskom triašky, ktorá prešla jeho slabými svalmi. Jeleň sa pohol k nemu. Každým krokom potriasol nesúhlasne parožím, aby sa srnec už o nič nepokúšal a pokojne ležal.
Srnec nedokázal odporovať. Jeleň, ktorý sa týčil nad ním bol to najkrajšie čo kedy videl. Sklopil k nemu zrak a zohol parožie. Zahľadeli sa jeden druhému do očí. A potom, bez akéhokoľvek váhania alebo varovania sa jeleň zohol k srncovi úplne a vyplazil jazyk k jeho srdcu. Oblízol rebrá, krv...mäso.
Ranu, stále čerstvú začal vlastnými slinami ošetrovať. Krvavý ňufák, zuby, jazyk, pysky... Srnec len nehybne zostal ležať a jediné čo bolo počuť okrem mľaskania jelenieho jazyka a tlkotu srnčieho srdca, boli slzy stekajúce po listoch a miešajúce sa s krvou na zemi.
Jeleň neprestával a lízal ďalej. Až zmizla krv a chrasty a zostali len jelenie sliny, srnec zaspal. Ukolísal ho dotyk srnca. Jeho vyžarovanie ho upokojilo , k spánku uspalo. Jeleň prestal až vtedy, keď sa všetky rany na srncovom tele zahojili. Vzpriamil sa a pozeral naňho. Srnec len spal a občas zakýval jedným uškom. Jeleň sa len díval. Nevedeli ani jeden, ako dlho srnec spal a ako dlho ho jeleň pozoroval. No až sa srnec konečne prebudil. Jeleň zložil svoje parohy k nemu a rozhodol sa, vyliečiť aj jeho srdce a dušu. Zachránil mu život raz...Ľahol si zaňho ku koreňom duba, položil si svoju hlavu na miesto, kde mal ranu a zaspal. Srnec nemyslel na nič. Len žasol nad krásou jeleňa a nevychádzal z údivu, že práve niekto taký mu prišiel navzdory svojmu rozhodnutiu pomôcť. Chcel sa mu poďakovať. Dať mu najavo svoju zaviazanosť, vďaku...Ale teraz spal. Tak sa len kochal. Počká až sa sám prebudí...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár