Nevyznačená výluka až do odvolania a meškajúce nočné spoje. Sedím sám v zadu pri posledných dverách a nikde nikoho, šofér mi je osobným vodičom. A vo vodičoch, roztápajúcich sa vo mne, prepaľujú plastickými trhavinami vosk,ktorý tvorí moju kožu. Tie malé bunky sú ako svetlá, ktoré pozorujem z okna za divokej cesty. Po moste ktorý nemá konca, nadskakujem v CNG Karose a repeatujem si prednášku o histórii svietiplynu na Slovensku. V predstavách čajky nad Košicami, ktorým sa pokazil kompas. Na zobákoch majú malé vlajky a cez krídla šerpy. Sedia na streche autobusu a sú
dve
Sedia mi nad hlavou a nadskakujú spolu so mnou.
Opäť tri blogy a tento spoj má len východziu stanicu a konečnú. Je to akýsi zrýchlený spoj medzi začiatkom a koncom. Len most a široké opustené ulice nočného mesta. Žiaden tunel. Ja sa nechovávam, nemám dôvod skrývať sa.
Schovávačku sme sa hrávali, keď som bol malý. Učupený pod malými borovicami na dvore, zadržiaval som v sebe potrebu močenia, vo vzduchu visel smrad špenátu a vajíčok na obed...
"...devätnásť, dvadsať! Idééém!", ozýva sa dvorom. To je znamenie...
Pribehla si v poslednej sekunde ku mne a pobozkala si ma na líce. Rozpálila si vo mne čosi a ja, hlupák naivný, chtiac chrániť Teba, uvoľnil som Ti svoju skrýšu. Nestihol som sa opäť skryť.
To bolo veľmi dávno. Myslím.
Pokojný a vo zvukoch cesty,nechávam sa ukolísať asfaltom pod kolesami. Lampy po krajniciach rozprávajú svoje príbehy a ja usínam na dvoch miestach, celkom vzadu, sám a jediný cestujúci. Hlava mi skáče zo strany na stranu a len čajky na streche odlietajú, vidiace ma spať. Nezobudím sa. Nikdy viac...Zostanem spať, kým ma nezobudíš nasilu Ty.
Konečná. Šofér vystúpi von z autobusu. Oprie sa o bok vozidla,vytiahne z náprsného vrecka košele uniformy cigaretu, zápalky...Zapáli si a vyfúkne ku hviezdam.
Len sa zamrvím na konci autobusu. Vánok mi veje za krk cez otvorené dvere. Usmievam sa zo sna. A tak to funguje stále.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bonita
20. 5.mája 2010 18:35
Napíš svoj komentár