Veľké svetlo, malé svetlo. Prečo?
Musím vystrieť ruky nad hlavu, aby som nedovidel na tú dúhu okolo svetiel.
Sú štyri a ja sa rád dívam:
Roundabound = Timpellan
Krvavé krúžky v hlienoch, obliepávajú mi krk a ja sa bojím zavrieť oči zo strachu, že ich už neotvorím. Ako včera...A zároveň dnes. Ona fúkla a slnko zahalila dúha. Opäť! Ale toto bola dúha, ktorá ma usmievavovala.
Nie ako tam hore, kde duše tisícok povstali, ja s vetrom pod košeľou, ústa dokorán s hlasom k hviezdam. Slzy blízkych v diaľke. Prečo som vás nenávidel? Prečo ste nenávideli vy mňa?
Každý rok. A rok od roku je to horšie. "Cítim sa, akoby som zomieral! Nevládzeš, nedýchaš, pred očami sa Ti zatmieva...a Ty len s plačom prosíš, nech sa to už skončí!"
A už je čas, presne môj čas. O chvíľu začnem spievať zas. A tentoraz, trochu zmätiem seba, vás. A rovnako:
Unavený som. Pod očami vrásky, tváriace sa ako dračie šupiny. Ja mám sedemnásť, nie krásu ženy. To ona! Plakalo aj jej srdce...Keď šelestilo! A ja hlupák...Nevedel som o čo ide.
Ako vyzerajú Božie tresty? Žiadne peklo, žiadny Satan, žiadni čerti. Peklo si robíme zo života my sami a ozajstné Božie tresty nás, ale bezdôvodne, trestajú vo forme chorôb.
Pomyslené nebo a peklo je na zemi. Neprekonateľne nepriehľadne priehľadné vo svojej základnej forme. Stačí prižmúriť alebo otvoriť viac oči a hranice nájde každý sám, stačí si vybrať...A ja som sa rozhodol, že odídem s vojakmi. Azda ma vezmú medzi seba. Hoci ja som nažive.
Dúfam, že ich spletie moja kamufláž: Mŕtve srdce v živom tele. Tiež sa vznášam. V modlitbe alkoholu. Zajedený citrónom a nekonečnými slovami.
Toto bol prvý piatok, kedy som sa cítil ako človek.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
radiophonic
16. 6.júna 2010 11:48
Trochu obšírnejšie.
Napíš svoj komentár