Do tej melódie, mne tak bezpečnej a povedomej. V nej nepoznám Teba a takmer zabúdam na seba samého. Upadám a vzdávam sa okolnostiam. Vnímam len to jedno, ktoré ma zaplavilo, zaľahlo, prikrylo...Pripútalo k tej sekunde a nepustilo viac...Ten prúd ma odniesol s tým a kamsi do neznáma plavím sa viac-menej doteraz, lež bdelý. Stále otupený tou krásou čohosi, nepoznám to meno v mojej reči...
Stále čakajúc zatváram oči a hoci verím, viem že sa nič nestane. Preto pomaly odchádzam s rukou v päsť aby som minimálne cítil a odpúšťam si. Vydýchnem a nadýchnem sa už ale ako iný človek na inom mieste s rukou uvoľnenou a v zátoke vedľa iných bárok. Len sa pozerám a nevnímam zase nič, len tie zvuky.
Pomaly sa uzdravujem a tu to plynie rýchlejšie, preto pozerám sa na západ slnka, ktorý trvá celú večnosť. Nevidím nič živé len vo mne driemu ešte stále čerstvé spomienky. Je to ten prechod, kedy nikoho nemrzí to, čo bolelo. Ako boh sám ja v sebe skrývam zázraky, len bez veriacich. Ja v seba verím. Seba vyznávam nech sa nestratím úplne. Tu sa odovzdám čomu chcem a utopím sa ak je to nutné. Teraz nie. Prišlo si to po mňa a ja som šiel. Zostal stáť na brehu a hľadieť do nekonečna nekonečne. Konečne dýcham.
A v tom sa ponáram, topím a opäť vraciam späť. Výdych nádych. V intervaloch, ktoré nepočítam. Akoby som pomaly zomieral. No nakoniec len spím...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár