A prečo?
Otázku, ktorú som neúnavne kládol ako dieťa ja, toľko bažiac po informáciach teraz počúvam vychádzať z úst ľudí, ktorí mi kedysi odpovedali.
Som azda dospelý?
Je dospelosťou fakt, že vy musíte prebrať zodpovednosť za ľudí v situáciach, ktoré oni nezvládajú ak boli doteraz zodpovední za vás?
Ťažoba výčitiek za niečo, čo som nespravil ma frustruje.
Napriek tomu sa nedokážem neusmievať. Zbližujú nás nadávky. Rovnaké. Na rovnaké veci, z ktorých máme strach, rovnako ktoré nás hnevajú.
Preto sa teším.
Len západ slnka na mieste, pri ktorom je nám do plaču, ak odchádzame je to miesto,kde sme naozaj doma. V bezpečí.
Chladnokrvne priznávam. Ja to miesto teraz opúšťam. Vzďaľujem sa spomienkam. S čistou dušou a s pokojom v srdci odovzdávam sa opäť hektickosti stereotypu.
Vrátim sa až bude čas...
Je to ako cestovanie v čase. Vraciam sa k momentom o ktorých som bol presvedčený, že zmizli v nenávratne nekonečna spomienok. Stačí jedna sekunda, slovo, pohľad alebo dotyk. Dokonca vôňa... Akákoľvek asociácia môjho modrého obdobia, spätá s minulosťou vo mne vyvoláva úsmev a dobrú náladu. Prečo sa to potom volá nostalgia?
Na druhej strane sú tu okamihy, kedy by som najradšej nevidel nikoho, druhých...seba. Všetky tie tváre sa mi tlačia do očí,k tomu odraz mojej tváre a všetky tie pohľady...Tie tváre, z ktorých ťažko niečo vyčítať...Úsmev dokáže ľahko ukryť plač.
A opäť sa vraciam k začiatku. Je to kolobeh. Všetko do seba zapadá ako farebné puzzle. Možno cyklicky obieha v ničote, možno rotuje... A ja opäť stojím pri otázke:
"A prečo?"
Ja neviem. Láska ma naučila čakať. Preto sa odvolám na známe: "Všetko chce čas."
Pretože je to pravda, ktorá nám ukáže riešenie, možno otvorí oči...Minimálne ukáže cestu.
Trpezlivosť ruže prináša, kto to nepozná, nikdy nebude poznať ich vôňu...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
radiophonic
6. 6.júna 2010 13:43
Už je lepšie?
Napíš svoj komentár