Na dne pohára po dopitom víne zazrel som veštbu. Nie omámený alkoholom, len hudbou. Pretože opäť to bol jej hlas, ktorý ma uspal. S červeným vínom na perách. Nie si jediná komu ju zle. Aj ja potrebujem to kúzelné tlačidlo: repeat.
A až na najspodnejšom schode v zhode, po všetkých seminároch a po upršaných letách.
Ľahnem si na kamienky Gotlandu a budem hľadieť smerom mne neznámym.
Dva dni kómy. A mne opäť oťažievajú viečka. Smejem sa bez príčiny, dočista ohúrený tými mrakmi. Bez dôvodu sa vylievam na nevinných. Ale oni nie sú nevinní naozaj. Len sa tvária a ja vidím pod ich masky. Vidím ich nahotu. Čo je smutné, že ja nevidíme seba, lebo rovnako moja "pretvárka", zabraňuje mi pozrieť si do očí. Ani pravda. Ani lož.
Klamem sám sebe. No čo ak je to tak? Táto nezmyselná hračka slov. Vety, aj najväčšia sračka by mi možno občas voňala viac ako toto.
Ale to nie je realita, len predstava bielych a modrých pásikov. Štyridsať stupňových horúčav a skufos na očiach, nech nevidím, akokoľvek mi môže byť teplo.
A nevyzlečiem sa, ani tak. Nech sa aj roztopím. Hlava ma bolí, v krku ma škriabe, teplo mi je, nudím sa a nič nerobíme. Aj v bruchu mi začne bublať ako v kotlíku plnom ohyzdností. A v tom momente mi príde ľúto za minulými rokmi. Nie tými pred a pred-pred. Možno tak desať rokov späť. Áno...tam som skončil. Ale už nezačnem.Končím tu, aj keď nás sem určite zase pošlú..."Tak, možete sa smať!"
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kemuro
18. 6.júna 2010 10:50
nemám chuť sa smiať.
Napíš svoj komentár