Čo leží ukryté za dverami?

Znova ho viedli po dlhej chodbe, z ktorej vychádzalo jasné biele svetlo. Znova počul z dverí okolo šepkať desiatky hlasov. Šepot naberal na intenzite, keď ho ťahali k ťažkým dverám na konci chodby. Zastavili tak, ako vždy. Dvere sa otvárali pomaly. Už skoro videl dovnútra. Jasný záblesk ho prinútil zakryť si oči a odvrátiť hlavu.

„Sakra, kedy sa už konečne dozviem, čo za tými posranými dverami leží“, hovoril si pre seba popri tom, ako vstával spotený zo studenej zeme vedľa postele. Osem rokov ten istý sen každú noc. Vedeli o tom už všetci a práve preto s ním nikto nechcel spať v jednej izbe. Vždy sa v spánku mykal a vykrikoval, čo všetkých znepokojovalo a v prvom rade vyrušovalo. Po čase si na to všetko zvykol a bol rád sám, no dnes to nešlo. Bol pondelok a tak mu nezostávalo nič iné, ako ísť do neobľúbenej školy. Dnes mu to však nevadilo, aspoň sa bude môcť sústrediť na niečo iné a nie znova na sen o chodbe. Schytil tašku, ktorá sa váľala v kúte ešte od piatku a vybral sa na zastávku. Nemyslieť na to, bolo ťažšie, ako predpokladal. V autobuse len pozeral von oknom a pri tom stále rozmýšľal, ako by mohol zistiť, čo leží za dverami. Na prvý pohľad tak nepôsobil, no v skutočnosti bol neuveriteľne nervózny. V poslednej dobe chýbalo tak málo, aby sa dozvedel, čo je na konci a to ho privádzalo do záchvatov zúrivosti.

Ani nevedel ako a autobus už stál na zastávke pred školou. Vystúpil a pomaly kráčal k nenávidenej budove. Slnko jasne svietilo, odrážalo sa od okien a oslepovalo ho, čo ho len rozčúlilo a tak bol rád, keď sa konečne dostal do triedy. Pár spolužiakov kývlo hlavou, keď prechádzal popri nich, ale inak mu nikto nevenoval zvláštnu pozornosť a tak mu to aj vyhovovalo. Učiteľ prišiel pár minút po ňom a tesne po vstupe do triedy začal viesť nudný monológ, ktorému nikto nevenoval pozornosť. Nevnímal nič, hlavu mal položenú na lavici a hľadel von oknom. Túto noc takmer nespal a pohľad von oknom bol rozhodne zaujímavejší, ako pohľad na učiteľa mávajúceho učebnicou, ktorého ignoroval. Na chvíľu zavrel oči.

Viedli ho po dlhej chodbe a svetlo ho oslepovalo tak, že skoro nič nevidel. Rozoznával jednotlivé hlasy vychádzajúce z dverí. Niektoré zneli rozhnevane, ďalšie monotónne a z niektorých dverí vychádzal tichý plač. Dotiahli ho až na koniec chodby. Muž, ktorému nevidel do tváre odomkol dvere a pomaly ich otváral. Hlasy zosilneli a zmenili sa na krik.

Spolužiaci vstávali z lavíc a zvonček práve oznámil koniec hodiny. Všetci sa tvárili spokojne, ale jeho sa náhle zmocnil ďalší záchvat zúrivosti. Už to mohol konečne zistiť, ale oni mu v tom chcú za každú cenu zabrániť. Toto im neodpustí. Schytil z lavice pero a kráčal k spolužiačke, ktorá si práve chystala veci na ďalšiu hodinu. Zodvihol ruku a všetkou silou bodol do jej krku. Vydala strašný výkrik a na zemi sa dusila vlastnou krvou, ktorá jej vytekala z krku a z úst. Všetci sa otočili, ale jemu to nestačilo. Kým si ostatní uvedomili, čo sa stalo, skočil na ďalšieho spolužiaka a snažil sa mu vypichnúť oči alebo hocičo iné, čo mu spôsobí tú najhoršiu bolesť. Bodal a pri tom kričal, ale jeho aj ostatné hlasy akoby zneli z diaľky. Bežali k nemu ľudia a on naposledy zdvihol ruku, no sily ho už celkom opustili. V bezvedomí sa zrútil na bezvládne telo svojho spolužiaka.

Kráčal po dlhej chodbe a za pevne uviazané ruky ho viedli dvaja muži. Z dverí okolo sa ozývali známe hlasy, škrípanie zubov a z niektorých vychádzali tupé údery. Posledné metre ho delili od dverí na konci chodby. Zastavili a on sa ešte raz zahľadel do slnečných lúčov, ktoré neznášal a ktoré ho vždy tak oslepovali. Dvere sa otvorili a bez najmenšej známky citu ho hodili do malej miestnosti s vystlanými stenami.
Ostal ležať a búchajúc si hlavu o zem, mu po tvári tiekli slzy. Pochopil, že dvere, ktoré videl celé tie roky v sne neukrývajú vôbec nič. Bola to len jedna z mnohých miestností psychiatrie, v ktorej teraz pobudne so svojimi snami do konca života.

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu