Lovci Nesmrteľnych

Boli mi na stope hneď po tom, ako som opustil brány mesta.
Podľa ich oblečenia a strieborných zbraní som hneď vedel, kto sú a bolo mi jasné, že túto noc budú moje schopnosti podrobené skúške.
Takmer nikto z môjho druhu, ktorý ich stretol, sa nedožil ďalšieho dňa. Nebolo mi však jasné, prečo po mne idú.
Ten chlap bol len starý žobrák, o ktorého sa nikto nestaral.
Nemohol som dať najavo to, že som ich zbadal. Stále to boli len ľudia, ktorí boli oveľa pomalší než ja, takže by som ich mohol striasť ďalej za mestom.

Vedeli ako jednáme. Vedeli, že jednáme inštinktívne, tak ako zvieratá, ktorými z časti skutočne sme.
Očakávali, že sa vydám cestou cez les, aby som sa im mohol ľahšie skryť a určite tam mali svojich ľudí. Na lov nikdy nechodili len dvaja.
Na rázcestí som vykročil cestou k poľu, cez ktoré sa ľahko dostanem k mojej skrýši.
Slnko pomaly vychádzalo a muži za mnou pridali do kroku.
Museli spozorovať, že som náhle zmenil smer. Vedeli, že som si ich všimol.
Začal som bežať a vďaka mojim nadľudským reflexom, som sa s ľahkosťou vyhýbal všetkým prekážkam, ktoré mi ležali v ceste.
Moje sídlo bolo na dohľad.
Na pôdu patriacu nám, sa neodvážia ani oni. Zatiaľ nie ...
Príde čas, kedy si uvedomia, že každým dňom náš druh slabne a skoncujú s nami raz a navždy.

Príliš som sa zahĺbil do myšlienok a to, že za mnou beží už len jeden z nich som si všimol neskoro.
Zo strany sa na mňa vyrútila mohutná postava v čiernom plášti a zvalila ma na zem.
Paralyzovala ma a jediná časť tela, ktorú som mal stále po kontrolou, bola moja tvár.
Cez pole sa blížila ďalšia skupinka nesúca za sebou obrovský kôl.
Vedel som, že toto je môj koniec a oni vedeli, že im už nikam neujdem.
Pomaly kôl postavili a začali ho pribíjať do zeme.
„Prečo? Prečo ste po mne išli?“
Žiadna odpoveď. Nikdy nehovorili.
„Ten chlap bol len obyčajný žobrák a ožran. V žilách mu kolovalo viac alkoholu, než krvi.“
„Prečo...“
Moje ďalšie slová prerušila rukavica so striebornými hrotmi, ktorá s neuveriteľnou silou dopadla na moju tvár.
Zreval som bolesťou tak, ako to dokáže len niekto z nás a vdychoval som zápach spáleného mäsa a kože.
Nedali najavo žiadne emócie. Nekomunikovali dokonca ani sami medzi sebou.
Používali k tomu nejaký druh telepatie? Patrili vôbec postavy stojace nado mnou k ľudskému druhu, ktorý tak chránili?

Dvaja z nich ma zdvihli zo zeme a niesli ma k drevenému kolu pevne zarazenému v zemi.
Priviazali mi ruky aj nohy a rozostavili sa okolo.
Predtým som netušil, ako zabíjajú, ale teraz som to už vedel. Vedel som, že ma čaká bolesť, ktorú si nikto nevie ani predstaviť.
A zatiaľ čo postavy nehybne stáli a hľadeli na mňa, ponad vrcholky stromov vyšli prvé slnečné lúče.
Pomaly sa kĺzali po poli až sa dostali k skupine čiernych postáv stojacich v polkruhu.
Vzduchom sa niesli výkriky, pri ktorých z korún stromov odleteli všetky vtáky a zver sa utekala skryť do lesa.
Keď vietor rozfúkal posledné zvyšky popola, postavy sa otočili a ticho kráčali smerom k mestu pre svoju odmenu.
To, čo ma zabilo, nakoniec nebol jeden z lovcov nesmrteľných, ale slnko – najstarší a najstrašnejší nepriateľ upírov.

 Napínavý príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

19 komentov k blogu