Medzi životom a smrťou

Až dodnes si myslel, že mu niečo podobné nedokáže nahnať strach. Videl to síce už veľakrát vo filmoch a párkrát v celách na psychiatrií, ale nikdy v tak obrovskom množstve a v takejto forme. Teraz však hľadel na steny osvetlené UV lampou s otvorenými ústami. Každý kúsok steny bol popísaný krvou šialenca, ktorého telo pred chvíľou odniesli. Musel to písať mesiace, inak by bez toľkej krvi zomrel. Steny boli doškriabané a ryhy nápadne pripomínali ľudské nechty, ktoré boli roztrúsené na zemi. Izba páchla močom a výkalmi, väčšina nápisov bola nečitateľná a jednu celú stenu zapĺňali akési nákresy. Vety ako „NEMÔŽEM ZOMRIEŤ“, „PUSTITE MA VON“ alebo „AJ TAK SA VRÁTIM AKO VŽDY“ neustále pútali jeho pozornosť a nemohol sa sústrediť na nič iné. Po pravde, nebolo sa ani na čo sústrediť, keďže kolegovia už urobili všetko, čo sa dalo. Odviezli telo a o viac sa nestarali. Nikoho iného neznepokojovali nápisy tak, ako jeho. Lenže toto nebol obyčajný prípad a on to cítil. Ľudia o obyvateľovi bytu veľa nevedeli. Nevedeli dokonca ani ako sa volal. Občas zahliadli jeho zničenú tvár v okne, ale hneď ako si všimol ich pohľad, skryl sa. Nikdy nevychádzal z bytu, ale ako potom mohol prežiť bez jedla? Bolo tu síce niekoľko potkaních kostier, ale s tým určite nevyžil všetky tie mesiace. Automaticky sa pozrel na jeden z nápisov na stene, ale zatriasol hlavou a vyhnal to z mysle. Určite to nemôže byť pravda, niečo také by nebolo možné. Pomaly prešiel do rohu miestnosti, v ktorej stáli jediné kusy nábytku – malý nočný stolík, ktorý bol zamknutý a plesnivá posteľ. Na posteli ho nepriťahovalo vôbec nič, ale stolík ho zaujímal a bol rád, že sa ho nikto z kolegov nepokúsil otvoriť. Stačil jeden úder a obsah sa vysypal na posteľ v rohu. Malá špinavá knižka a niekoľko pier a ceruziek. To bolo všetko. Čo na tom mohlo byť také dôležité, že to ten cvok zamkol? Letmo prešiel pohľadom po pár stránkach a okrem jedinej čitateľnej vety nevidel rozdiel medzi nápismi na stenách a počmáranými stranami, ale tá jedna veta stačila na to, aby sa jeho pocit z toho všetkého ešte zhoršil. Obsah ho však napriek všetkému priťahoval. Nebude brať knižku na stanicu ako dôkaz, radšej si ju prelistuje na nejakom príjemnejšom mieste ako v tejto zatuchnutej a temnej miestnosti, z ktorej mal stále horší pocit.

Vo dverách sa ešte raz rozhliadol po izbe a bol rád, že už môže konečne vypadnúť. Zatvoril za sebou, dvere zalepil páskou a vybral sa domov, držiac knihu vo vrecku. Nemohol sa dočkať, kedy si ju bude môcť dôkladne prelistovať. Pobral sa k svojmu autu a neustále myslel na tú jednu vetu: „Ktokoľvek toto nájde, pomôž mi.“

 Napínavý príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu