Potomkovia Tresku - 2.diel

O 2 mesiace neskôr

Len včera som sa prebral z kómy a už mi povedali, že na druhý deň musím odísť, lebo pre viac ľudí nemajú miesto. V bezvedomí som nepredstavoval veľkú príťaž, ale teraz si vraj nemôžu dovoliť prijať medzi seba niekoho nového.
Našli ma pred dvoma mesiacmi v troskách lietadla. Nikto z ostatných cestujúcich neprežil a mňa našli náhodou počas hľadania zásob v lietadle.

Podľa toho, čo mi povedali, sami seba nazývajú Potomkovia Tresku. Po dopade rakiet a zamorení územia sa uchýlili do podzemných krytov, ktoré nazývali Vault.
Vault 4, v ktorom som sa momentálne nachádzal, bol v kontakte s ďalšími sedemnástimi Vaultmi.
Ak budem mať šťastie, možno bude miesto v iných Vaultoch, ale pred týždňom stratili spojenie s ostatnými a nenašiel sa dobrovoľník, ktorý by išiel na povrch skontrolovať vysielačku.
V oblastiach blízko dopadu rakiet vraj vplyvom radiácie zmutovali zvieratá, ktoré sa teraz voľne pohybujú v Pásme a stret s nimi väčšinou znamená smrť.
Mám strach odísť, ale sľúbili mi ochranný oblek, zbraň, nejaké zásoby a dozimeter.
Nie všade je stupeň radiácie tak vysoký a niekde dá sa pohybovať aj bez obleku, takže sa budem môcť aspoň najesť a napiť.

Život na Zemi sa zmenil.
Teraz už nezáleží na ničom, len na prežití.
Nikto to už ani nenazýva Zem, ale Pásmo. Niektoré časti Pásma má pod kontrolou armáda, niektoré časti Potomkovia Tresku, ale vo vzdialených častiach Pásma sa vraj vytvorili aj iné frakcie.
Potulujú sa tam aj ľudia nazývaní Samotári, ktorí hľadajú cenné predmety a vymieňajú ich za zásoby alebo muníciu.
Z veľkomiest sa stali mestá duchov, ktorými sa pohybujú len mutanti alebo armáda, ktorá hľadá veci potrebné na prežitie.
Posledná vec na ktorú ma upozornili bola, aby som sa vyhýbal armádnym územiam, ktoré sú označené modrými tabuľami a ak chcem prežiť noc v pásme, mal by som si nájsť úkryt a nevychádzať z neho, kým nebude svetlo.
Dovolili mi zostať ešte poslednú noc, ale na druhý deň už musím ísť svojou cestou.
Napriek všetkému, čo som sa dnes dozvedel a s vedomím, čo ma zajtra čaká, som zaspal prekvapivo pokojne.

Ďalší deň som už bol pripravený na odchod. Najedol som sa a ukázali mi, ako sa narába so zbraňou, ktorú mi dali.
Na otázku, či mi bude platná proti mutantom mi neodpovedali, ale myslím, že to skôr či neskôr zistím aj sám.
Tesne pred odchodom mi ešte popriali veľa šťastia a povedali mi, ktorým smerom je najbližší Vault.
Ťažká brána Vaultu 4 sa otvorila a ja som vyšiel v obleku na povrch, kde sa mi naskytol výhľad na rozsiahlu pustinu.
Len sem-tam bolo vidieť nejaké hrdzavé autá alebo staré budovy.
V diaľke som rozoznával akési veľké mesto, ale nespýtal som sa, kde sa teraz nachádzam, takže som ani netušil, aké mesto by to mohlo byť.
Lenže bolo to jedno. Podľa toho, čo mi povedali sú mestá prázdne a netúžil som zisťovať, či je to skutočne tak.
Nevydal som sa na západ, smerom k Vaultu 3, ale namiesto toho som sa vydal po hrdzavých koľajniciach smerom na sever.

Po hodinách kráčania som okrem vtákov, ktoré mi občas preleteli nad hlavou nenarazil ani najmenší náznak života.
Krajina sa takmer vôbec nelíšila od tej okolo Vaultu 4.
Kam som sa pozrel, videl som len zničené územie. Zbraň som mal pre každý prípad stále pripravenú a dúfal som, že keď príde na jej použitie, nezaváham.
Aj keby to znamenalo zabiť iného človeka, ktorý by ma ohrozoval.
Keď som vystúpil na menší kopec, videl som, že neďaleko sa nachádza väčšia budova, zrejme vlaková stanica.
Pretože sa začínalo stmievať, nevidel som inú možnosť, len ísť k nej.
Bol som len pár metrov od stanice, keď som za sebou začul štekot.
Otočil som sa a videl som, ako ku mne bežia 3 psi. Nebolo ťažké uhádnuť, že vo mne spoznali ich dnešnú večeru, ale ja som sa nechystal stať psím žrádlom.
V panike som takmer nestihol odistiť zbraň, ale podarilo sa mi ich zastreliť dvoma dávkami so samopalu.
Výstrely na chvíľu osvetlili malú oblasť okolo mňa a po pár sekundách nastalo ticho.
So zbraňou stále pripravenou som sa blížil k trom psom na zemi.
Keď som sa dostal k nehybným telám všimol som si, že sú obhorené a popraskanú kožu majú pokrytú krvou. Popáleniny rozhodne nemali od mojej zbrane.
Pre prípad, že by ich bolo viac som zvyšnú cestu k stanici bežal, ale tá sa vo vnútri zdala celkom opustená.
Bolo chladno, tak som rozbil jednu drevenú lavičku a na kamennej podlahe som rozložil oheň.
Jediný vchod som zablokoval ďalšími lavicami, takže aspoň pre túto noc budem v bezpečí.
Vybalil som nejaké z mojich skromných zásob a konečne od opustenia Vaultu, som sa mohol najesť.
Dozimeter neukazoval vysoký stupeň radiácie, tak som si vyzliekol ochranný oblek a ľahol si na lavičku. Oheň pomaly dohorieval a ja som po chvíli zaspal.
Svoj prvý deň v Pásme som síce prežil, ale toto isté nemusí platiť o dňoch, ktoré prídu neskôr.

 Napínavý príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu