Strach byť sám

Bývam v najhoršej štvrti nášho mesta.
Cez deň sa to tu dá vydržať, ale v noci som cez moje okno svedkom hrozných vecí.
Nenápadne sa pozerám cez žalúzie na tmavú uličku, oči sa mi zatvárajú a je mi hrozná zima.
Každú noc prebehnem od okna znova do postele, neschopný jediného slova a musím myslieť len na to, čo som pred chvíľou videl.
Každú noc dúfam v pokojný spánok, ktorý nikdy neprichádza.

Na rohoch postávajú díleri a predávajú drogy ľudom dopredu odsúdeným na smrť.
Opití ľudia nadávajú, hádžu po sebe prázdne fľaše, bijú sa a občas sa stáva, že niekto z nich vytiahne zbraň.
Každú noc sem prichádzajú policajné autá a policajti za sebou ťahajú po zemi spútaných ľudí, ktorých predtým so spokojným výrazom na tvári zbili obuškami.
Prepadnutia, znásilnenia, vraždy.
Nikdy som sa neodvážil vyjsť z domu po zotmení.
Do chladu a tmy, z ktorej by som sa nikdy nemusel vrátiť.
Len ťažko ma ešte niečo môže prekvapiť, ale občas sa stane, že musím zatvoriť oči a vtedy vnímam len poblikávanie pouličnej lampy a výkriky z ulice pod mojím oknom.

Niekedy som ale svedkom nezvyčajných vecí.
Stáva, že sa zvuky úplne vytratia a ulička sa ponorí do takmer nepreniknuteľnej tmy, ktorú osvetľuje jediná svietiaca lampa.
Pohybujú sa v nej zvláštne tiene, ktoré sú príliš temné na to, aby sa dali nazývať celkom čiernymi. Nemali by tam byť, pretože nevidím žiadne postavy, ktoré by ich vrhali.
Vtedy vidím veci, ktoré ma nútia pochybovať o tom, či som skutočne hore.
Nemôžem ich popísať ani k ničomu prirovnať, ale rozplynú sa spoločne s prvými slnečnými lúčmi a nechajú ma v izbe so strachom byť sám dokonca aj počas toho najjasnejšieho dňa.

 Vymyslený príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

21 komentov k blogu