Ráno som vstala asi o 9 - 9.30, pozbierala poschnuté veci z balkóna, umyla riady, naraňajkovala sa. Sadla som si k PC, aby som si jednak pozrela vaše ohlasy, pozrela poštu na maily, či si to náhodou nerozmyslel jeden chalan, ktorého som stretla na autobusovej stanici Mlynské Nivy so schôdzkou, kde sme mali ísť iba ako kamaráti do útulku venčiť psy. Aby som vám ozrejmila viac: Ja som v jeden deň vyrazila z domu (blízko AS), po ceste som sa chcela stretnúť pred AS MN s predajcom Nota bene, aby som si od neho kúpila časák, preto som tým smerom zabočila. Ako sa približujem k stanici, nevidím nikoho s časopismi v ruke... Ale vidím, ako na mňa zíza uprene jeden chalan so stočenými novinami v rukách. Prejdem okolo neho dnu na stanicu, že možno predajca NB vošiel do vestibulu. No ani tam nikoho... Nedalo mi to a po ceste von som sa pristavila pri danom chalanovi a pýtam sa ho, či niečo hľadá, či potrebuje pomoc. A on že nie, že on tam niekoho čakám. Po veľmi krátkej debate sa zistilo, že tam už hodinu čaká na babu z azetu, ktorej fotku nikdy predtým nevidel a nemá ani dokonca jej t.č. Ako mi dnes povedal: Ja hocikomu svoje telefónne číslo nedám. Čo na tom, že miliónpäť ľudí môže zodpovedať jej popisu... Hlavne že si ustráži svoje číslo... Hovorím mu, že či sa zbláznil, aby išiel domov. „Hodina je dlho.“ Že už nepríde a že ma to mrzí. Také zmiešané pocity mnou prebiehali - na jednej strane mi prišiel taký hlúpy a na druhej tá vytrvalosť s akou na ňu čakal ešte aj po tom, ako som odišla. Nedalo mi to a hovorím mu, že aj ja som na azete, aby mi dal svoj nick. Dal mi ho a ja som sa mu neskôr ozvala. Je to priemerný chlapec (výzorom) a myslím, že mysľou jednoduchý. Trocha sme popísali, priznal sa mi, že ma chcel vtedy osloviť, pozvať na rande, ale že si netrúfol. Citujem: To, čo som vtedy zažil, bolo to najkrajšie, čo som dosiaľ vo svojom živote zažil. Dosť kruté... Keď vezmeme do úvahy, že nemá ani moju priazeň ako ženy a ani som mu nič nedala prakticky, okrem rozhovoru. Dnes sme sa o 12tej stretli na AS. Tesne predtým ako ku mne podišiel, som si od predajcu NB aj so správnym označením a preukazom kúpila časák za 1,40 eura. Zbehli sme do Billy za rohom pre energy drink pre mňa a minerálku (ochutenú) tiež pre mňa. On si nekúpil nič. A predavačka sa ho po mojom nákupe pri kase pýta (Išiel cez kasu po mne): Nevzali ste nič do toho ruksaku čo máte na chrbte? Nepríjemné. Zdrhol von a tam ma čakal. Na zástavke busu 21 si zapálil cigaretu, zatiaľ čo ja som vedľa neho sedela na jeho novinách Nový čas. Keď po dlhšej chvíli prišiel bus, nastúpili sme a kedže bolo miesto, tak sme si sadli. Hovoril mi veci, ako že je psychicky aj fyzicky zničený - že keby som ja vedela... A ja som si pomyslela, že veď on nie je jediný na svete a keby on vedel čo som si ja prešla... Rozprávali sme sa aj o tých 2 chalanoch čo mám v byte a čo ma priťahujú. Očividne sa bavil. Vystúpime na zástavke, všetci ľudia išli ku prechodu opodiaľ, my sme išli rovno ďalej hore do kopca a kedže som to tam nepoznala, tak som ho nasledovala. Keď sa zobudil, povedal, že potrebujeme prejsť na druhú stranu. Neboli sme až tak ďaleko od prechodu, ale jemu sa nechcelo, zato to, že sa na nás rútili autá v dvojprúdovke jedným aj druhým smerom nepretržite, takže sme tam čakali ako takí cibazoli, tak to mu asi nevadilo. Došli sme do útulku pre zvieratá a tam mali zrovna akciu: Boj proti vystupovaniu zvierat v cirkuse, kde sú zvieratá týrané a obmedzované. Hrala tam hudba, podával sa guláš, naokolo boli pozväzované farebné balóniky po štyroch. Žltá, modrá, červená, zelená. Išli sme ku kotercom, že si vezmeme psov. Prvý výber padol na vlčiakov, otriasala sa s nimi klietka. Bolo to prvý raz, čo som mala venčiť a tak som povedala, že do tohto nepôjdem. Prešli sme na druhú stranu a tam si on vybral takého hnedo - zlatého, vraj vyzeral tak "krotko" a bol v koterci ešte s čiernym, ktorému sem tam presvitala zlatá srsť z tej čiernej. Stále sa mi zdali oba psy veľmi živé, ale tak nechcela som nechať toho druhého samého a tiež s iným sa popri ňom nemôžem prechádzať, lebo by sa hrýzli. A tak najskôr vypustili toho hnedo - zlatého - nikdy som netušila, že psi sa vedia chváliť - prebehol na koniec uličky popri ostatných kotercoch, aby iné psi vedeli, že on ide von! Skoro som odpadla, keď som to videla! A keď vypustili toho môjho - volá sa Liesko, tak ten hneď to bral útokom na bránku smer von. Ten sa predvádzať nechcel. Len čo nám ich upevnili na vodítka, tak som mala čo robiť, aby som svojho udržala - to bola taká sila, že dovi. Popri tom mi spadli slnečné okuliare z hlavy, tak som nevedela, čo skôr ratovať, či tie okuliare pred 2 psami behajúcimi kade tade okolo nás, či seba, či psa.. Všetci sa prizerali, ako som tam so psom zápasila ako gladiátor. No konečná. Vyšli sme von z areálu, cez taký lesný chodník. Po ceste sme stretávali iných psíčkarov - dvaja sme držali toho môjho, čo sa nedal udržať, ako išiel do nich. Miestami som mala fakt že strach (všeobecne mám pred psami rešpekt a tobôž pred prudkými) a ten najväčší bol asi vtedy, keď išiel okolo nás pes, ktorý riadne ževraj ceril tesáky (Ja som nemala čas sledovať jeho úsmev, musela som udržať svojho psa, nezvládli to ani botasky, skončila som na zadku v žihľave a na kamienkoch a do zadku sa mi zabodol tŕň, ktorý sa mi potom podarilo vybrať. Ale ani to ma nemohlo odradiť, pretože pes ešte neprešiel a ten môj bol ako besný!). Stále som musela byť v strehu, aby mi neušiel, aby som nepustila vodítko, lebo to by bol môj koniec. Inokedy to bolo kľudnejšie, hladkali sme ich, sedeli a oni pili vodu. Rozruch okolo nich na začiatku bol taký veľký, že keď nám ich uvoľnili, nemala som ani šancu zisťovať ich mená, takže sme na nich nevedeli ani zavolať!). Sem - tam sme im dávali napiť vody, ale tie psy akoby neustávali! Žiadna únava, ťahali ako sibírske hasky v záprahu. Keď sme ich konečne dali do koterca po asi dvoch hodinách, tak jedna z paní, čo tam pracovala, k nám pribehla a nás upozornila, že s takýmito psami sa musí opatrne (a teda asi aj s košíkom že musí ísť a naši boli bez), lebo sú to bojovné plemená a že oni ostatné psi hneď roztrhajú. (Pýtam sa, či to neurobil naschvál, lebo ja sa v psoch nevyznám a on tam chodí už dlho.) A na konci dňa som sa od iného človeka dozvedela aj ich mená aj to, že títo dvaja nikdy neustávajú. Po odovzdaní sme si išli umyť ruky, dali nám guľáš, ktorý sa tam pri danej príležitosti s chlebom podával zadara. Ako si išiel sadnúť k stolu spolu so mnou, tak sa mu tá plastová miska šmykla a dosť toho vylial na stôl: A to bolo vkuse samé "Ježiš.""Čo mám robiť?", "Nikto ma nevidel." a bla a bla. Hovorím mu: „Nestresuj, veď to sa stáva. Kľudne to utri a choď si vypýtať ďalšie.“ Za chvíľku k nám došiel mladý pán, na ruke tie gumenné náramky, čo sa istú dobu nosili, v danej chvíli som aj ja mala jeden - dostala som ho od kamaráta na byte, lebo si kúpil menu v Mc donalde a dostal ho spolu s pohárom k Olympijským hrám. Tak zvláštne sa ku mne staval. Pripomínalo mi to mužov, ktorý v súťaži Muscle and Fitness sa predkláňajú, točia bokom, aby ukázali svoje svaly. Že či podpíšeme petíciu. A môj známy hneď vypisuje meno, adresu, t.č. Pýtam sa ho: "Prečítal si si vôbec, čo je tam hore nad tým napísané?" Na odpoveď som ani nemala šancu počkať, lebo ma oslovil ten mladý muž. Hovorím, že ja o žiadnom týraní zvierat v cirkuse som zatiaľ nepočula, že práve teraz je to prvý raz. Že čo mi k tomu môže povedať. A tak som dostala prednášku, ktorá sa zakončila diskusiou. Nič som nepodpísala zatiaľ - zistím si viac informácií o názoroch jednej aj druhej strany a potom sa rozhodnem. A ako mi tam ten pán hovorí a hovorí, tak ja mu hovorím: "Prepáčte, nemôžem sa na vás pozerať, dám si okuliare, dobre?" Potom som si uvedomila, že ako to vyznelo a tak som sa poopravila: "Nemyslím osobne na vás, ale kvôli slnku." Čím som to priklincovala. Mladý pán bol vcelku fešák a myslím, že som sa mu páčila. Vtom sa akoby bleskom pri ňom objavila asi nejaká 15 - 17 ročná podľa mňa nevýrazná "šumienka" - neviem prečo, ale napadá ma to pri nej a jej výzore. Nevedela som, či sú spolu, či si stráži teritórium, tak som sa mu nakoniec poďakovala za informácie a čas oficiálnou formou. Môj spoločník zatiaľ zdrhol a nebolo ho. Pokazil mi deň a podráždil nervy. Hovorím si, že kašlem na neho, no už som bola podráždená, už sa to nedalo zvrátiť. Skupina Slow Flow začala hrať svoje pesničky (viem, že robím reklamu, ale skutočne veľmi kvalitná hudba si myslím, aj keď s niektorými vecami s nimi nesúhlasím, kukni:
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Do práce potrebujem nové šaty, ale visia na mne ako po staršej sestre, takže špendlíky budem potrebovať, aby som si ich mohla upraviť. Kedže som v BA iba krátko a možno aj nakrátko, tak samozrejme špendlíky nemám so sebou. Ja v tom vidím kúsom lásky!