Bolo to len akože?

Je to už viac než 2 týždne, čo sa nebavíme normálne. Odkedy sa to zrazu z "mám ťa rád stále viac a viac a chýbaš mi" zmenilo na vyhováranie, že nie je čas a neskôr jasné ignorovanie.

Úprimne, neviem čo sa stalo. Bolo to len akože? No prečo robia ľudia veci "len akože"? Aký to má význam? Bolo to len predstieranie, ktoré ťa zrazu prestalo baviť? Prečo si zrazu zmenil priority? A prečo si mňa ani neposunul na poslednú priečku, ale úplne vyškrtol zo zoznamu?

Stále sme si sľúbili, že si všetko vyrozprávame, že sa všetko, čo vadí tomu druhému, dá pekne a v pokoji povedať a vyriešiť. Som toho názoru, že je omnoho lepšie vedieť, čo je vo veci a vedieť pravdu (nech je akokoľvek krutá). No ty si to zrazu porušil.


Doteraz si spomínam, ako som ťa prvé týždne ignorovala s tým, že by som si s tebou nemala čo povedať a že sa ani nepokúšam o stretko. No kamoška ma k tomu ukecala a ja som si povedala, že dám tomu šancu a bola som veľmi príjemne prekvapená a časom ako sme sa začali spoznávať, zistili sme, že máme neskutočne veľa vecí podobných. Podobné názory, romantické duše, zaujímavé prepojenia, ktoré som považovala za osudové. Namotala som sa veľmi rýchlo, no najprv to bolo také všelijaké, nakoniec sa po čase niečo pohlo aj v tebe. Vlastne som videla úplný obrat v správaní. Zafungovala ženská intuícia a na tieto dni spomínam ako na jedny z najkrajších. 3 hodiny bežali rýchlo a boli také vzácne. Bežne ale stačilo 15 minút a bola som šťastná... a stále, keď som bola v spojení s tebou

Ako to, že si si kedysi vedel urobiť čas a zrazu nie? Že si vedel vypočuť, čo ma trápi, povzbudiť ma, potešiť a zrazu tu pre mňa nie si? "Nikdy nevyrušuješ" sa zrazu zmenilo. Všetko bolo zrazu iné. A ja som prestala zaspávať šťastná s prianím na dobrú noc a zobúdzala som sa len s hlavou plnou povinností, čo ma v daný deň čakajú. Ideálny svet existoval už len v snoch, ráno som sa budila do reality.

Čiže vlastne som zas a znovu očakávala niečo, čo bolo nereálne. Nemožné. Nepredstaviteľné. Tvrdil si mi, že si zaslúžim niekoho, kto bude mať pre mňa viac času a niekoho omnoho lepšieho. No koľkokrát som ti hovorila, že ja nikoho iného nechcem? Tvrdil si mi, že mi nechceš ublížiť ani ma nijak sklamať. No najhoršie mi robíš, keď je to také ako teraz.

A navyše, dôvera sa mi ťažko buduje. Ako mám vedieť, že niekto iný, keď mi povie veci, ktoré tvrdí, že myslí úprimne, že ich aj naozaj tak myslí? Veľmi sa bojím, že každý sa takto raz zmení. Možno po polroku, roku, rokoch. Aj ty si mi vravel, že to myslíš úprimne.

No dovolím si tvrdiť, že sa to lepší. Už aspoň som schopná aktívneho života. Len sa musím obklopovať ľuďmi, cvičiť a robiť to, čo mám rada. Verím, že raz sa cez to prenesiem úplne a nebude ma to tak štvať. Nebudem si už hádam raz klásť otázky, čo sa pokazilo.

Budem vedieť, že to, čo sa stalo malo nejaký význam pre môj ďalší rozvoj a možno pre niekoho lepšieho. No čo vám poviem, verím, že niekde ten ideálny (a zároveň reálny) behá niekde po svete Úprimne ale niekde v kútiku duše (a nerada to priznávam) túžim po tom, aby si to bol TY Možno aj to je dôvodom, prečo sa bojím niečoho iného.

 Blog

13 2 12 0 1

Komentuj

28 komentov k blogu