A tak teda teraz, v sobotu večer, na Sviatok Všetkých Svätých sa môj mozog rozhodol, že je čas niečo napísať. S horúcim sladunkým čajom, pomalou hudbou, sekajúcim internetom, po pomaly celom prespatom dni.
Nakoľko sa moja maličkosť skladá z veľa protikladných názorov a myšlienok a každé nové zistenie, ktoré zistím o sebe počas svojho sebapoznávania, pokladám za vzácne. Preto som sa rozhodla tento článok poskladať z bodov o mne, čo ale predpokladám, že nikoho nezaujíma, takže to nikoho nenútim čítať
1.) MILUJEM POČÚVANIE HUDBY PRI CESTOVANÍ
Och áno, nie je nič lepšie. Spomínam si, že keď som bola prváčka, vyše polroka sa mi nechcelo kúpiť sluchátka, tak som stále cestovala sama. Bez hudby. Bez rozprávania sa s niekým. Väčšinou aj bez zošita v ruke. Nechápem, ako som to mohla zvládnuť.
Teraz je to zas úplne inak. Je len veľmi málo ľudí, s ktorými sa radšej rozprávam po ceste než počúvam hudbu pri cestovaní. Táto hudba ma na ráno dobre nakopne a hneď mám lepší deň aj keď ma čaká v ten deň niečo ťažké.
2.) NEZVLÁDAM STRESOVÉ SITUÁCIE
Viem, že som ešte nejaké extra stresové situácie nezažila, ale pre mňa je jednou z najstresujúcejších odpoveď z nejakého predmetu. Mala by platiť nepriama úmernosť, že čím menej som sa učila (ak vôbec), tým viac som zostresovaná, ale u mňa to je práveže naopak. Aj keď som sa naozaj učila, ale niečím si nie som istá, bojím sa, že pohorím. A veď som už aj viackrát pohorela. Už som počula od učiteľov, že som dosť roztržitá, čo musím do budúcnosti odstrániť.
3.) MILUJEM SVOJE KRATŠIE VLASY
Celý život som túžila po dlhých vlasoch, ale nikdy sa mi nepodarilo mať také extra dlhé. Akonáhle mi narástli do dĺžky, kedy by sa už dali považovať za dlhé, mala som ich už poriadne zničené a potrebovali skrátiť min. o 7cm a zase sme boli na začiatku. Zase dlhé mesiace čakania, pokiaľ narastú. A potom som to dokašľala aj tou ofinou, ale už si ju nechávam dorastať (za čo ma viacerí z vás pochválili). No zistila som, že keď mám kratšie vlasy, vyzerajú hustejšie a ja som stále chcela husté vlasy a čo tam po dĺžke. Nech aspoň vyzerám zlato, keď už nič
4.) ĽÚBIM SPÁNOK O TRETEJ POOBEDE
Nie je nič lepšie než v nedeľu po dobrom obede si v rámci obednej pauzy a pauzy pred otravným učením do školy si ľahnúť a zaspinkať na hodinu-dve. Síce sa potom cítim ako po opici, ale aspoň som oddýchnutá.
5.) NEZNÁŠAM POMALÝ INTERNET
Hej, dosť som si spomalila notebook. Nielen som si podrbala baterku, ktorá je už úplne v keli, ale ešte mi aj seká. A preto radšej využívam mobil. Mobil sa pre mňa stal pomocníkom asi všade. Či už na čas, kalkulačku, budík, hry, volania, správy, FB, Birdz, internet na iné potreby,...
6.) UŽ SA MI NECHCE CHODIŤ DOMOV O ÔSMEJ
Asi najväčšia nevýhoda našej dediny je, že posledný bus z mesta máme o ôsmej. Preto sa musím stále viazať na tento posledný bus. Doteraz mi to nejako neprekážalo, ale teraz ma to dosť začína štvať, že ten posledný o pol jedenástej asi pred 3 rokmi zrušili.
7.) ZAČÍNAM REBELOVAŤ
Ok, fajn, poviete si, že čo to už len ja považujem za rebelovanie, ale spomeňte si na môj vek a ako ste vy chceli ukázať, že ste už niekto. Viem, že sa budem z toho možno o rok, možno o dva neskutočne smiať, ale momentálne mi to je jedno.
8.) SNAŽÍM SA UŽ NEVIAZAŤ NA ĽUDÍ
Počas môjho celého detstva môj najväčší problém bol, že som sa na niekoho naviazala a čakala som, že to bude vzájomné. Väčšinou ale nebolo, tak som sa rozhodla, že už sa neviažem na nikoho. Aj tak... Ľudia prídu a odídu a niekto je v tvojom živote dlhšie, niekto kratšie, no aj tak to nebude naveky.
9.) CHCEM JESŤ A NEPRIBRAŤ
V poslednom čase sa mi podarilo čo-to schudnúť, vďaka pevnej vôli, pravidelnému športu a pravidelnej strave v menších porciách. No teraz porušujem asi všetko, čo sa len dá a je mi z toho nanič. Normálne s kľudným svedomím sa poriadne najem, aj si koláč dám, behať sa už samozrejme vonku nejako nedá, bicyklovať takisto a takto to potom ide ďalej, že večer už len nadávam nad váhou, prečo som zase pribrala. Musím sa asi zase do toho dať a dokončiť dielo do konca a potom si to udržiavať.
10.) NÁZORY DRUHÝCH SÚ DÔLEŽITÉ, ALE NIE NAJDÔLEŽITEJŠIE
Noo, mám takýto problém, že akonáhle človek, na ktorom mi záleží, mi povie niečo zlé, je mi z toho smutno. Snažím sa už brať názory ľudí len ako názory, nie ako algoritmus môjho života. Povedia mi svoj názor, ale ja sa rozhodnem, ako to spravím, lebo je to môj život, nie ich, ja ho budem žiť, nie oni, ja musím byť s ním spokojná, nie oni a keď to doseriem, ja si budem za to niesť dôsledky.
Takže to by už bolo asi všetko
A čo je hlavným cieľom môjho života? Byť spokojná sama so sebou a žiť tak, aby ľudia povedali: "To bol fakt dobrý človek." (Ok, trošku asi ako cez kopirák, ale nevadí)
Takže teda, pekný zvyšok večera :3
P.S. Kto to dočítal až tu, ďakujem a máte moje požehnanie
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
rifla
1. 11.novembra 2014 23:16
Napíš svoj komentár