Oheň lásky alebo nezmyselný zhluk zmätených myšlienok Zelinky

Pred dnešnými večernými veľkonočnými obradmi sme všetci stáli vonku so sviecami v rukách čakajúc na plameň ohňa, ktorým sa zapálila prvá sviečka a ďalej si to prítomní roznášali ďalej.

Takto je to aj v živote. Dostaneme dobro, ten hoci aj malinký plameň svetla, no čo je dôležité, dokážeme ho prenášať na iných ľudí a aj tak nám ešte zostane. A tí, ktorí ho získali od nás, ho môžu rozdávať ďalej a ďalej. To dobro, lásku, nezištnú pomoc. Lebo keď chceme, aby bol tento svet dobrý, treba začať od seba

Ale pre dosť nepriaznivé počasie a vietor sa stávalo, že viacero sviečok, ktoré podali oheň ďalej, vyhasli. No neboli mŕtve naveky. Rozdali ďalej svetlo, ktoré sa im raz vráti naspäť. Možno nie od tej sviečky, ktorej ho podali ony, ale od inej.

Preto keď urobíme niečo dobré niekomu inému, netreba čakať, že nám to vráti späť. Lebo to už nie je nezištné dobro.

V poslednej dobe som v svojom živote učinila dosť veľa zmien. Už nie som vôbec taká ako predtým. Niečo sa vo mne zlomilo. A to až tak, že sa niekedy sama nespoznávam.

Žijem pre zmenu. Každý týždeň sa snažím urobiť, zmeniť niečo, čím sa spravím šťastnou. Niečo, čím sa poteším.

Začala som behať. Možno je to aj čiastočne preto, aby som sa trošku pohybovala a aktívnejšie užila svoj voľný čas, ale je to hlavne nejaký určitý spôsob liečenia mojich stavov, ktoré už našťastie (dúfam, že natrvalo) pominuli. Keď sa zastavím v lese a pozriem sa hore, do korún stromov, ako sa hýbu vo vetre, uvedomím si, aká je tá príroda krásna. Koľko som len toho stratila, keď som odmietala v detstve chodiť do lesa. A tak si teda užijem aspoň tú polhodinku - hodinku sama. Iba s vtáčikmi a zeleňou.

Dosť dlho som premýšľala, ako nejako (aspoň trošku) radikálnejšie zmeniť svoj vzhľad. A tak som teda dala ofinu. Viem, možno to bude znieť veľmi divne, ale viacero ľudí mi povedalo, že vyzerám ako iný človek a ja sa tak aj cítim :3

No aj tak som tak akosi zmätená. Bojím sa.
Hlavne budúcnosti.
Že keď budem zomierať, poviem si, že som si tento život neužila, ale len ako-tak prežila.
Že si nesplním svoje životné ciele.
Že neurobím tento svet aspoň trošku lepším než je.

Ale čo je lepšie, cítim a dúfam, že už to horšie nebude. Z toho by som sa už asi nedostala.
Stále mám okolo seba ľudí, na ktorých mi veľmi záleží a veci, ktoré mi robia radosť.
Stále budem to bláznivé decko, niekedy bez zábran.
Stále budem tak trošku zaspatá a nechápajúca.
Ale niekde hlboko vo vnútri budem stále ten introvert, ktorý skrýva viacero tajomstiev a ktorý si so sebou všetko nesie, na nič nezabúda.

Cítim ale, že som sa zmenila. Teda že ma všetky udalosti, ktoré sa stali poslednú dobu, zmenili. Už nikdy nebudem taká, aká som bola. Neviem, či to je dobrá zmena, alebo nie, ale možno som tým psychicky trošku dospela (čo už by bolo aj načase ).

Asi až teraz som pochopila tú večne omieľanú vetu, že "všetko zlé je na niečo dobré". Teda asi aj tieto moje depresívne stavy pred mesiacom mali svoj význam. Poučila som sa a dúfam, že som psychicky aspoň trošku stabilnejšia. A je mi lepšie

Tento blog je len zhlukom viacerých nezmyselných a zmätených myšlienok vašej Zelinky, čiže neočakávam, že to niekto pochopí alebo vôbec dočítal do konca. Ale aj tak ĎAKUJEM, kto ste sa dostali až tu, bez preskakovania jednotlivých odsekov

Požehnaný zvyšok veľkonočných sviatkov želám

S láskou, vaša Zelinôčka :3

 Úvaha

2 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu