bitia kostolných zvonov. Sedím sám v
temnej izbe s oknom dokorán otvoreným.
V pozadí nočného mesta sa rozlieha
zvuk sirén. Vzduch nasiaknutý nenásytnou tmou
sa rozlieva po miestnosti a napĺňa moje
pľúca. S pribúdajúcimi minútami sa zväčšuje moja
úzkosť. Prečo ma to tak trápi? Ako na to zabudnúť?
S pribúdajúcimi otázkami ubúda z pekne tvarovanej
fľaše po mojej ľavici. Ďaľší glg na zmiernenie vnútornej
bolesti. Zase jeden z tých premrhaných dní v
mojom živote. Zavieram oči, rukou si pretrem tvár.
Polnoc. Rozozvučia sa zvony. S námahou sa postavím,
sotva cítim nohy. Vhodím do seba ďaľší pohárik a
mierim k oknu. Opriem sa. Na ulici vládne hrobové ticho.
Občas preblikne pouličná lampa. Jedným pohybom
sa otáčam a mierim naspäť. Zase musím myslieť na ňu.
Tak nežná a chladná. Milovala prechádzky po nociach.
Cítil som, že so mnou je štastná. So mnou sa cítila v bezpečí.
Nedokázal som ju ochrániť. Bol som jediný komu verila.
Tasím revolver. Mám to skončiť teraz? Pozerám na jej fotku.
Ako mohla? Trasú sa mi ruky, do očí sa mi tlačia slzy.
Hlavou mi víria tisíce myslienok. Jediným pohybom
to môžem všetko ukončiť. Stávam sa nebezpečným
pre seba aj pre druhých. Stále ju milujem. Všetko
naokolo sa mi zdá cudzie. Už nevládzem, dnes v noci
to skončím. Z posledných síl sa nadýchnem zdvyhnem
zbraň zavriem oči a stláčam kohútik.
Na kratučký ohamih sa ma zmocní sladký pocit uvolnenia.
A potom už len večné ticho a nekonečná temnota.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár