Mala v úmysle niečo povedať, pozdraviť ho, ale nebola schopná slov. On taktiež mlčal. Len tak tam na seba pozerali. Plamienok v jeho očiach však postupne začal uhasínať. Oheň v jeho srdci sa zmenil na chlad. Túžba na pokoru. Auto naštartovalo a s ním aj Jankovský. Strieborný mercedes sa rozhodol odísť, ani na chvíľu nezaváhal, nedal zakázanej láske ani jednu šancu. Dievča tam ešte chvíľu stálo, až pokiaľ sa strieborná bodka stratila z jej dohľadu.
Potom odkráčala domov. Necítila sa šťastná, ale nepociťovala ani smútok. Práve naopak, zrýchlil sa jej tep, triasli nohy a v bruchu cítila neopísateľný pocit. Zamilovanosť. Ale totálna. Teraz si už bola istá. Kráčala rezkým tempom a usmievala sa na seba v zrkadlových výkladoch. Úsmev sa postupne zmenil na smiech a smiech na radosť. Z malých kokosových vločiek rástli obrovské biele machule. Pristávali jej na kabáte, čižmách a čiapke.
„Reni stojím pred tvojím domom, poď rýchlo von,“ zavolala najlepšej kamarátke.
„Dobre,“ zložila Renáta, hodila na seba niečo teplé a šla za ňou.
Keď vyšla von a videla vysmiatu Veroniku ako sa jej hodila do náručia, pochopila, že sa to týka Jankovského. Vedela, že sa nestalo nič veľké, ale že sa niečo stalo. Čakala pokiaľ ju od radosti vyobjíma a potom jej všetko dopodrobna vyrozpráva. Keď Veroniku niečo trápilo nikdy jej všetko nepovedala, ale keď mala radosť bola schopná opísať aj ten najmenší detail.
Po unesenom rozhovore sa rozlúčila a spokojne vyrazila domov. Keď už bola skoro pred bytovkou, začula kroky a preto začala zrýchľovať. Napriek tomu, že ešte nebolo desať hodín, sídlisko bolo vyľudnené. Len ona, snehové vločky a kroky za ňou. Postupne pridávala tempo až pokiaľ sa k nej neprihovoril známy hlas.
„Veronika počkaj!“
Otočila sa.
„Čo sa bojíš, že ťa naháňa úchylák?" zasmial sa Tomi.
„Ach to si ty.“
„Joj ty si aká ustráchaná."
„Ale nie som. Len...“
„Veronika...veľmi ma to mrzí. Pokazil som to. Chcel som sa ti pomstiť. Som hlupák. Keď som tam prišiel už si tam nebola. Nechaj nech ti to vysvetlím. Najprv som..."
„Tú smsku si mi napísal ty?“ začudovalo sa dievča.
„Áno...kto iný?“ nechápal. „Čo som to chcel. Najprv som rozmýšľal nad tým, že si vymyslím nejakú výhovorku, ale ty vždy odhalíš moje klamstvá. Chcel som ti vrátiť tvoje odmietnutie, ale nešlo to. Veľa pre mňa znamenáš a...“
Snažil sa jej všetko vysvetliť. Ona ho však nepočúvala. Teda počúvala, ale jediné čo vnímala bolo bla bla bla... „Tú sms mi nenapísal Jankovský. Ale čo tam robil? Čo tam preboha robil? Ako vedel, že tam budem?"
„Veronika počúvaš ma?“
„Hmm čo?“
„Prepáč mi to," povedal úprimne a nahol sa k nej. Dal jej krátky bozk. Ona tam len tak na neho civela. Niečo cítila, ale nevedela to pomenovať. Boli to city, ktoré sa snažili predrať cez jej kožu a ukázať jej, že to bola láska, ktorú vždy chcela? Že hranice deliace ich srdcia už viac neexistujú? Že v jej srdci je ešte slabí plamienok patriaci iba jemu? Že je ho schopné rozohriať a... Teraz sa nahla ona k nemu a opätovala mu vášnivý bozk. Znova zacítila to čo pred necelou hodinou. Trasúce sa kolená, motýliky v bruchu a oheň po celom tele.
„Prosím ťa daj mi ešte jednu šancu.“ počula Tomiho povedať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
28. 1.januára 2019 16:24
To je ale nerozhodnica!
Napíš svoj komentár