„Poďte ďalej slečna Balentiaková,“ vyzval dievča a obzrel sa naokolo ako keby sa bál, že ho pristihnú pri krádeži. Pri krádeži mladého študentského srdca. Devätnásťročného a nevinného.
Dievča nesmelo vošlo dnu. Na stole naozaj ležalo zopár letákov.
„Takže tu sú. Poprosím ich na..“ zastavil sa. Dievča na neho pozeralo a myslelo, že každú chvíľu vybuchne smiechom. Od šťastia že je pri ňom i z neho samého. Ako sa môže robiť, že sa nič nestalo? Hrať sa na profesionála po jeho piatkovom rozpálenom pohľade. Potom čo jej rozvášnene pozeral do očí cez okná strieborného mercedesu. On dobre vedel na čo myslí. A preto stíchol. Opäť sa na seba zahľadeli, teraz o niečo intenzívnejšie ako predtým.
„Ja...“ chytil ju za ruku. „Nezavolal som si vás sem kvôli letákom,“ prezradil sa. Ona sa uškrnula. A čakala čo povie ďalej.
„Viem, že robím obrovskú chybu a budem si to neskôr vyčítať, ale musím to povedať.“
Netrpezlivo čakala čo jej povie. Zahľadel sa jej ešte hlbšie do očí. „A teraz to príde,“ pomyslela si.
Ale neprišlo. Niekto stisol kľučku a krásnu chvíľu prekazil. Profesor sa strhol a pustil dievčaťu ruku.
„Takže ako som už povedal rozveste tieto plagáty na druhom poschodí. Ďakujem,“ rozkázal rozrušene. Toto malo znieť profesionálne, ale bola na pochybách či to tak i jeho kolega vnímal. Pozrela sa na dvere a všimla si tam meno Ribák. Mamin tajný ctiteľ. „Takže v kabinete sú spolu dvaja záletníci,“ pomyslela si so smiechom. „Jeden mamin a druhý Môj.“
Teraz to už vedela. Túži po nej. Chce ju. Už len musí počkať kedy jej to oficiálne povie.
Cestou zo školy sa stretla s Tomášom.
„Ahoj láska,“ pozdravil ju a chystal sa pobozkať.
„Nie som tvoja láska,“ vyplazila mu jazyk.
„Čo sa s tebou porobilo?“ spýtal sa nechápavo.
„Čo by sa malo?“ usmievala sa celá bez seba.
„Nie sme spolu?“
„Prečo by sme mali?“
„Veď si mi dala druhú šancu.“
„A to znamená, že sme spolu?“
„No nie, ja len...ty doslova žiariš, čo je s tebou?“ spýtal sa skleslo. Vedel, že ju stráca.
„So mnou nie je vôbec nič,“ usmievala sa od ucha k uchu.
„Ty si zamilovaná,“ povedal smutne. „A ja to nie som.“
Pozrela na neho, ale nič neodpovedala. Prišlo jej ho ľúto. Na chvíľku. Potom si však spomenula na to ako ju opustil keď šiel do Anglicka a ona musela ostať aby si splnila svoj sen.
„Ale čo to trepeš...počuj, ponáhľam sa domov, potom pokecáme,“ povedala mu ako nejakému starému známemu. Vtedy pochopil, že ak ju veľmi chce, musí o ňu bojovať. Pôjde po stopách svojmu bojovníkovi a zničí ho. „V čom môže byť lepší? Čo ju tak upútalo na ňom? Nájdem si ťa,“ pomyslel si výhražné a chytil sa za hruď akoby sa bál, že mu z nej vypadnú rozlámané kúsky srdca.
Veronika si ľahla na posteľ a prehrávala si profesorove pohľady a slová akoby sa jej krútili priamo na plafóne. A potom tie Tomiho: „Ty si zamilovaná.“
"Ach áno, som zamilovaná! A vrátim ti to utrpenie, čo si mi tu zanechal, keď si ma opustil!"
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
m1rko
18. 9.sept. 2013 00:38
Milo píšeš, má to gule
2
@m1rko jej ďakujem krásne potešil ma tvoj koment
len nechápem prečo si to nemôžem editovať ako predtým :/ vždy si nájdem nejakú drobnosť, ktorú chcem vylepšiť a teraz to nejde
len nechápem prečo si to nemôžem editovať ako predtým :/ vždy si nájdem nejakú drobnosť, ktorú chcem vylepšiť a teraz to nejde
4
@zrkadlovka už som pridala asi by som mala písať v častejších intervaloch, len nie vždy mi na to výjde čas alebo nálada
Napíš svoj komentár