„Od kolegov si nezabudnite zistiť strany, ktoré si máte naštudovať do pondelka,“ zmenil svoj koketný výraz na ten prísny profesorský. Ten, ktorý má vždy. Len pred chvíľou vyzeral ako krotký baránok s čertovsky ohnivými očami... A teraz ako by mu niekto vrazil nožom do chrbta.
„Zistím. Dovidenia,“ pozdravila sa prudko a utekala zaplatiť.
„To nemôže byť pravda! Prečo musím na neho všade naraziť! Tie oči. Chvíľu som mala pocit, že chce zo mňa strhnúť šaty a v zapätí, že ma chce posadiť za mreže.“
„Hej ahoj si to ty?“ ozval sa k dievčaťu chlapčenský hlas. „Skoro som ťa nespoznal Veronika.“
„Hej to som ja,“ zasmiala sa.
„Takže čiernovláska?“
„No hej, už ma nudili blond vlasy..“
„Taký nezvyk, ale hodí sa ti to fakt.“
„Vďaka. Ale čo tu robíš? Čo Anglicko?“ spýtala sa prekvapene.
„You know..Anglicko je Anglicko, ale domov je domov.“
„Nechal si prácu?“
„Dá sa to tak povedať.“
„Prečo?“
„To je nadlho. Čo tak na káve?“
„No neviem mám robotu.“
„Ale nekecaj dneska o šiestej prídem po teba,“ vyhlásil sebavedome a neodbytne.
„Nie prepáč fakt nie. Možno zajtra dobre?“
„No tak dobre teda. Idem naspäť k rodičom. Tak zatiaľ,“ rozlúčil sa veselo, no v jeho hlase bolo počuť štipku sklamania. Bol to vždy sebavedomý chalan, ktorý nemal rád odmietnutia. Veronika ho odmietla už po druhý krát.
Odišla z obchodu a zaspomínala na staré časy s Tomim. Pred odchodom z Anglicka to vyzeralo medzi nimi celkom sľubne, ale myšlienka na to, že by musela na neho čakať vyhrala nad citmi. Bezcitne ho odmietla a on ju ani neodzdravil. Odvtedy o ňom nič nepočula. Chýbal jej veľmi, ale postupne začala zabúdať. Hovorí sa, že zíde z očí, zíde z mysle. Málokedy sa jej to potvrdilo, ale tento krát malo toto príslovie pravdu. Tomi je však späť a s ním sa vracajú i city, ktoré k nemu prechovávala. Spomenula si na bozky v zaseknutom výťahu, na knižku, ktorú jej daroval, na vyhrnutú sukňu... Nič sa vtedy nestalo, ale mohlo sa. Všetko zastavil zvoniaci telefón, ktorý jej oznámil najhoršiu správu akú kedy mohla počuť. Rýchlo sa rozutekala do nemocnice, kde ležal jej chorý otec...
Do očí sa jej tlačili slzy a preto pohla krokom. Musí myslieť na niečo iné. Ale na čo? Na profesora? Cítila sa v pasci. Ako myška, ktorá si šla len pre občerstvenie a skončila zaseknutá čeliac smrti. Ako v labyrinte, ktorý nemá východ. Ako v..
„Píp píp.“ zapípala smska: „Čiernovláska, tie vlasy ti naozaj pristanú.“
Dievča sa pozrelo na číslo, ale nič jej nehovorilo. „Tomi?“ preblesklo jej hlavou. „Jankovský?“ preblesklo jej po druhý krát.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
pupinkavec
30. 8.augusta 2013 08:20
ďalšiu !!
Napíš svoj komentár