Listy šalátu. Kandizované čerešne. Plátky mandariniek. Kačacie prsia - zvonku chrumkavé, zvnútra šťavnaté. Čakanka. Olej... zelenkavý... tekvicový? Iné neidentifikovateľné listy a odrobinky korenia pre chuť. Je to rukola? Rukola.
No a možno sa to nedeje.
Pritláčam si odtrhnutým kusom trička ranu, ale tkanina ju najprv v hojných dúškoch pije a následne vyvracia druhou stranou. Motá sa mi hlava.
No a možno tu práve nie som. Diskutujem?
Hovorila mi: "Niektoré veci nie sú ľuďom určené."
Odpovedal som: "Veľkosť človeka tkvie v odmietnutí svojho určenia."
Pokračujem tekutinami.
Priložím pery na okraj šálky a nasajem trošku koncentrovanej kávy. Ako mi tento horký sajrajt môže chutiť? Zapijem minerálkou. Opakujem. Dal by som si karamelový likér, ale som v službe.
Ale čo ak nie som?
Na bokoch cítim teplo jej stehien a pri prírazoch oddaný odpor panvy. Tuším mám... áno mám kŕč v lýtku... Mám prestať? To by narušilo erotickosť atmosféry. Románoví milenci nedostávajú kŕče do lýtka. Hmm... chytím jej prso do dlane. Kŕč bude raz dva zabudnutý... Au sakra... Nie. Bolí to ešte viac.
Ale čo ak je to iná bolesť?
Ak nevykrvácam, možno by bolo možné ujsť. Ak nezomriem na nejakú akútnu infekciu alebo len tak z roztopaše, možno to celé prežijem. Keby som to prežil, dal by som si ten skvelý šalát s kačacími prsiami, ktorý robia v tej reštike blízko mojej bývalej práce... Neviem kedy som naposledy jedol.
Ale čo ak práve jem?
Pohybom ruky som dostal ľad v pohári karamelového likéru do krúživého pohybu. Nebolo by to ono bez tej kávy, čo k tomu chlípkam. Príliš sladké.
"Tak čo povieš?"
"Hm?"
"No... na tú prácu."
"No beriem to... čo mi ostáva?"
"Ale čo ak si to už zobral dávno?"
A čo ak zomieram?
A potom sa vynoril ten debil spoza budovy a spravil mi ďalšiu dieru do krku. A ja som spadol. Chlapík šiel ku mne. Chcel ma dostreliť. Ale čo ak nezomieram? Nedostrelil. Strelil som mu do hlavy. Treba mieriť na hlavu... Ja budem mať dve jazvy a on jeden fešný epitaf.
Čo ak ležím práve tu kde ležím?
Som spotený a vydychujem z pľúc horúci vzduch. Usmievam sa. Dievča vedľa mňa tiež. Ten kŕč som ovládol. Nebolo poznať nič... až na miernu zmenu rytmu.
Pohladká mi krk a povie: "Odkiaľ máš tu jazvu na krku?"
"To nechceš vedieť, ver mi. Počuj- nemáš hlad? Mohli by sme sa osprchovať a skočiť na obed."
Čo ak sa mi to sníva? Čo ak som kačka, spomínajúca na minulé životy tesne pred zarezaním? Čo ak pôjde do šalátu? Čo ak ju zjem? Čo ak práve jem sám seba?
Čo ak celý čas jem len sám seba? Spávam so sebou. Strieľam po sebe. Netrafím sa. Zabijem sa.
Minulé životy sú blbosť. Ale čo ak ten zvyšok nie?
Semper fidelis,
Zerum Unus
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
1
attis
31. 1.januára 2014 09:23
Psychotično.
Napíš svoj komentár