Musel som polámať kosti mojej duši, aby sa mohla narodiť. Aby ju vytlačilo moje staré ja. A ja som uzrel svet! Plakal som! Bol som zúfalý a nevedel kam. Čím sa živiť? Pozeral som na starý svet cez sklo. Za sklom sa z teba tešili. Z teba a tvojich obdôb. Náhrad. Nevedel som kam ďalej, a nevedel som, čo s novým životom, A KDE SI BOL TY?! Kde si teraz?!
Keď som nepotreboval strach, mal som ho z teba, ale keď potrebujem pomocnú ruku, dostávam len bezcenné rady pre to, čím už nie som. A tvoja strnulá tvár sa pozerá z ikon. Je tam LEN NAMAĽOVANÁ. Možno niekym, čo žil tu za sklom, kedysi, podobne ako ja.
Niekedy sa mi zdá, že vidím jeho kosti. Raz sa mi snívalo, že som našiel jeho posledné slová: "To celé nestálo za to." Ale tomu nemôžem veriť.
Niekedy by som bol rád silnejší, ako svoj odraz za zrkadlom a pretlačil tú tenkú vrstvičku, ktorá ma delí od inverznej reality. O čo som skutočnejší, ako ten, čo je na druhej strane? O čo bezradnejší? Tiež sa pozerá spoza skla. Len iného.
Neviem kde si. Len ti chcem povedať, že ma to už nezaujíma. Idem preč od skla. Nepotrebujem sa na nich už ani pozerať. Nikto ma už nepotrebuje. Nie mňa, tak sa môžem zmeniť. Tvoje tvorstvo má škvrnu. Problém je v tom, že tak, ako ťa snívajú nie si... a tak ako si, by som ti neadresoval tento list.
Idem ťa dnes hľadať. Toho, ktorému neadresujem tento list. Neviem, či sa vrátim. Prinajhoršom... moje posledné slová nájde podobný blázon ako ja ležiace pri rozfúkaných úlomkoch mojich kostí, niekde v Priepasti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár