Akonáhle som ju držal prvý krát v rukách, vedel som, že tá malá bytosť je niečim špeciálnym. Malé, jemné dlane, malé chodidlá, veľké oči, občasné jemné zvuky vydávané krpatými hlasivkami... chumáč vlasov na hlave.
V hlbinách očí je niečo... myseľ... čakajúca na dekomprimáciu časom. Úsmev, plač, údiv... všetko sa začne fragmentovať na nekonečne komplexné pocity... prejav sa začne zahlaďovať, rafinovať... ja však budem vždy vidieť túto tvár, odrážajúcu sa v každom odtienku neskorších výrazov.
Môžem byť pôvodcom niečoho takého nádherného? Stačil krok k osudu zviazaného s tebou, aby som vytvoril... spolu s tebou... ju? Stačil ten prapodivný cit, ktorý ľudia volajú láska, aby vznikla táto bytosť?
Jestvuje vôbec poškvrnené počatie?
Semper fidelis,
Zerum Unus
PS: Priepasť spieva teraz inak.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár