(Predstavte si, že to je vo veršoch.)
Cesta k zmene je cestou vedúcou cez negáciu. Myseľ má nekonečno miesta, ale niektoré kategórie môžu byť obsadené len jedným vladárom. Aby si teda skutočne niečo zmenil, musíš identifikovať čo vládne, zabiť to, a posadiť na miesto novú konštrukciu. Lebo všetko pominie. Keď to nekončí, nikdy to nevzniklo... Ale toto platí len ak myslíš chronologicky. Pominuteľnosť je kategória relatívna k času... k jeho smeru... a viazaná na jeho existenciu. Keď zabiješ vo svojej mysli čas, otvoria sa zraku iné objekty. Pominuteľnosť v starom zmysle pominie.
Kiež by nebola negácia taká ťažká. Je ľahké zničiť to, čo je vonku. Pochopíš na čom to stojí, potiahneš tie správne nitky a s úsmevom sleduješ, ako sa to rozpadáva. Ten istý postup však treba aplikovať na konštrukty svojho vnútra. Dekonštrukcia ega je minimálne rovnako podstatná pre tvoj zámer. Je ľahké rezať do cudzieho mäsa. Nekompromisne odrezať jeden moment od druhého. Je však obtiažne zarezať poctivo do seba a pochopiť, kde končí tumor a začína večnosť.
Zakončím túto básňou básňou s veršami, ktoré si nemusíte domýšľať. Neuspokoja vás, ale uspokojenie je plytký ideál. Ide o malé pseudo-haiku, ktoré sa mi zjavilo pred očami, keď som písal to pred tým...
chodník pokrytý ľadom
starý muž sa šmýkne a padá
chrum
Na úplný záver krátka improvizácia Davida Harta:
Te amo...
Zerum Unus
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár