I. Panna z Uhorenej krajiny
"Až do trpkého konca." Zovrel rukoveť zlomeného meča a prinútil boľavé unavené svalstvo k poslednému výkonu. Postavil sa. Hrdzavá železná figurína oproti nemu pripravila obrovský ozubený palcát k výpadu. Týčila sa za ňou veža z čierneho mramoru.
Veža, do ktorej sa Ikat nikdy nedostane. Na jej vrchu, ako hovorili rozprávky, ktorým už nikto neveril, má žiť panna z Uhorenej zeme. Zeme, ktorú zhltli plamene a jej meno zhltol čas.
Krivdu, ktorú panna mala utrpieť, nevedia umlčať ani prikrášlené príbehy, ktoré sa zachovali. Raz za čas sa našiel chlapec, ktorý sa rozhodol hľadať ju... vo svojej nesmrteľnej komnate, do ktorej ju uzamkol železný národ, aby sa naveky pozerala na svet, ktorý bude čím ďalej tým viac cudzí.
Si tam už tisíce rokov. Žiaden dotyk, čo cítiš nie je skutočný. Si sama a budeš sama...
"...kým ťa neprídem zachrániť na bielom koni. A budem bojovať. Ak to bude nutné, až do trpkého konca."
Každý chlapec bol zožieraný tým istým snom, od prvého okamihu, keď počul rozprávku.
Železná figúra sa rozohnala a úderom zabila Ikata. Bez námahy mu odtrhla hlavu. Chytila ju za kučeravé vlasy a nastavila mladú tvár smerom k vrchu veže. Panna plakala. A plakala ešte dlhé roky...
II. Príbeh
Odkedy som čítal tú knihu, nedala mi pokoja. Preklady novoobjavených tabulí Sumerského pôvodu. Jeden príbeh ma zasiahol a nevedel som naň prestať myslieť. O dievčati z krajiny, ktorá zhorela. O tom, ako je uväznená v akejsi čiernej veži v kráľovstve kovových ľudí. Neviem sa sústrediť na školu. Rozmýšľam o nezmysloch a chcem ju zachrániť... Hovoriť o tom s niekym by bolo... hlúpe.
Ležím medzi papiermi a knihami. Čítam však len jeden kratučký príbeh dookola a dookola. Musím tam ísť. Neviem kam. Už len aby som si tú hovadinu vybil z hlavy...
Sníva sa mi o nej. V stáze na vrchu veže. Hovorím jej:
"Si tam už tisíce rokov. Žiaden dotyk, čo cítiš nie je skutočný. Si sama a budeš sama kým ťa neprídem zachrániť na bielom koni. A budem bojovať. Ak to bude nutné, až do trpkého konca."
Darmo odmieta. Varuje ma...
Každý deň je to skutočnejšie. Každý deň je túžba naliehavejšia. Túžba nerobí veci skutočnými. Čo však, keď chceme aby skutočnými boli? My robíme veci skutočnými.
III. Losos
Je niečo tragické na osude lososov. Majú zvláštny cyklus života. Rodia sa v sladkých vodách... v riekach... Putujú do mora. V istom veku príde volanie a oni sa vracajú. Plávajú proti prúdu a preskakujú kaskády rieky, aby sa dostali na miesto, kde sa narodili. Intuitívne si ho pamätajú.
Keď sa rozmnožia, zomrú.
IV. Druhá hladina
Jednu noc som musel vstať. Zo skrinky na zbrane som vzal revolver... 44 magnum... a kopu nábojov. Neviem, ako to vysvetlím, ak by som sa mal vrátiť. Vodotesne som šaty uzavrel do plecniaka a vykročil z dverí v spodkoch. Plánoval som ísť do vody. Do jazera.
Sú miesta, ktoré ľudia nepoznajú, lebo sa nenarodili do ich priestoru. Sú takí, čo sa narodia iní. Sú jednou nohou tu... druhou v inom svete. Pre každého je rôzny. Niekedy je otázkou tvojej nátury, že niektoré veci vieš.
Inštinkt. Pavúk tká pavučiny a losos sa vracia na miesto, kde sa narodil.
A ja idem za tebou.
Vchádzam do jazera a plávam do jeho stredu. Tu sa ponorím a hlavu nasmerujem ku spodku. Viem, že je tam druhá hladina. Dná sú ilúziami...
Vynáram sa v jazere uprostred púšte. V diaľke vidím vežu. Vedie k nej hladučká čierna cesta. Nie je zaprášená. Čaká tu biely kôň. Nemá nohy. Vznáša sa vo vzduchu.
Po období, ktoré sa zdá byť dňom, (nie je tu Slnko, len obloha žiari jedovatou žltou farbou) sa približujeme... vidím prvé kosti...
V. Na špičke ihly
Na spodku veže stojí hrdzavá železná figúra. V ruke drží ozubený palcát. Zosadám z koňa. Keď sa priblížim mierne podvihne hlavu. V jamkách sa so zaškrípaním otvoria veľké svetlomodré oči. Figúra sa ukloní a nastraží zbraň. Vyťahujem z kabáta revolver. Namierim na hlavu... Pár krát vystrelím.
Figúra stojí a ani sa nehne. Ozrutný palcát padne na zem. Z pravej jamky vytečie akási kvapalina. Bezhlavé kostry vôkol podľa všetkého nemali adekvátne príslušenstvo. Zastrčil som zbraň a priblížil sa k figúre. Usmial som sa a strčil do nej. Prevalila sa ako kus šrotu. Keď som prišiel ku nohám veže, sama sa otvorila. Nedočkavo som vykročil po točitých schodoch...
Keď som zadychčaný vystúpil až k vrchu čakala ma pri sklenených dverách. Na tvári mala neurčitý šialený výraz.
Dvere sa otvorili. V tejto izbe strávila posledné tisícročia... Z tejto izby ju odnesiem preč.
"Predpokladám, že nebudeš rozumieť ani slovu, čo poviem..."
Objala ma a v hrudi som ucítil teplo.
"...to je vlastne fuk."
VI.
princezná, čo slzy roní
tisíce rokov
snílek na bielom koni
a pár dôležitých krokov
bojuj, až do trpkého konca
alebo do zazvonenia zvonca...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
naily
6. 1.januára 2013 20:48
Pekne rozscénkované. Aj hudba.
Napíš svoj komentár