"Pozri sa tomu do očí Igor. Všetky základné kategórie rozožiera ich poznanie. Pamätáš sa, ako si na mňa pozeral prvý krát, keď som ti povedal, že čas je len ilúzia? No a ako to vidíš teraz?"
Pozrel sa do zeme. Potom na mňa, takmer vyčítavo, a potiahol si nervózne z cigarety.
"Mám pri tebe vždy pocit, že mi jebe Tomáš."
"No vitaj v mojom svete. Nefúkaj tú sračku na mňa lebo sa zadusím."
"Len neviem, čo tým všetkých chceš povedať."
Dvihol som obočie, tak dodal:
"No dobre viem, ale je to jebnuté. Proste sa musíš prispôsobiť týmto pravidlám, aby si tu dokázal fungovať. Prijať to."
"Hej? Prečo?"
"Nechceš sa sústrediť na skúšku?"
"Ty si naučený, aj ja som naučený. Tak mi vysvetli prečo. Prečo to musím prijať za realitu? Čo mi bráni vidieť to relativizovane, tak ako ti to podávam?"
"No... hlavne to, že je to nepraktické."
"To závisí na praxi. Na ktorej úrovni chceš prakticky fungovať. Tá je tiež len obyčaj."
"Minule, keď som s tebou dlhšie hovoril, mal som dva týždne zlé sny."
"Lol... *zlé*... "
"Prečo tak rád veci podrývaš?"
Zazvonil mu telefón. V istom zmysle ma zachránil. Docent doskúšal a je rad na nás.
V poslednej dobe sa mi strašne ťažko niečo píše. Asi to nikomu nevadí. Ja sám sa nesťažujem. Mám pocit, že žijem v básni. Že kráčam po veľmi komplexných riadkoch a stopa môjho života je zanechávaná na priestoroch špičkou pera.
Nie je podstatné, kedy dôjde atrament, ani koľko sa toho napísalo. Je dôležité, koľko je v tom, čo sa napísalo.
Niekedy sa pozriem na ruky a vidím tie vlákna... spoje medzi všetkým, čo kedysi robili alebo čím boli... čo symbolizujú... Svet sa vtedy roztvorí ako púčik kvetu a táto klietka sa uvolní. Voľný ako peľ pred pádom do úrodnej zeme vidím lúku zhora...
Primnoho nádhery vo všetkom smútku, slobode, otroctve, radosti, eufórii, mánii, posesii, v estetike každodennosti, v estetike výnimočnosti... primnoho poézie, aby to v sebe udržali bežné riadky a neexplodovali vypúšťajúc centilióny na centilióny zrniek ponad lúky, ktoré sú väčšie ako galaxia...
Niekedy mám pocit, že si zaslúžim hovoriť. V ošiale zmyslov. Vtedy tvorím. Keď je moja myseľ najnižšie... keď je dosť opovážlivá aby vytvárala riadky.
Rád by som odpovedal na otázku, prečo rád podrývam, ale na úrovni, na ktorej by som odpovedal pravdivo sa rozpúšťa slovo pdrývať, rád aj prečo, ako voskový Betlehem vo vysokej železiarenskej peci.
S úžasom,
Zerum Unus.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
phantasia
17. 1.januára 2013 21:41
v týchto riadkoch si bol človekom. yes, i like it.
Napíš svoj komentár